Don't cry for me Argentina.. I'm on my way to see you soon. Zoznam autorových rubrík: Poznávacie, Vtipné, Smutno-vážne, Politické, Informačné, Existencionalistické, Osobné, Súkromné, Nezaradené
Suchdol nad Lužnici je jedným z najpopulárnejších centier českých vodákov. Moji českí priatelia z Pardubíc, ktorí ma navštívili na začiatku roka a ktorým som v Austrálii predstavil naše "vody" s mojimi plavidlami, sa chceli revanšovať - aby som skúsil ich obľúbené miesto na ich vode a tak som sa dostal do Suchdolu na juhu Čiech blízko Rakúskych hraníc.
Posledne — pred pár mesiacmi som sem zavesil blog - ako sa chystám na maturitné stretko kdesi tam ďaleko v srdci Europy — na Slovensku.Práve som sa vrátil do Austrálie a je čas na moju reportáž série asi štyroch - piatich mojich zážitkov, ktoré ak mi dovolí čas, napíšem a sem zavesím. A prvá reportáž je o mojom príchode a prvých skúsenostiach...
Tento príbeh sa odohral na istej chate Viktórianských Álp na hore Mt. Buller ktorá je lyžiarským strediskom, asi 2 hodiny autom z Melbourne. Boli sme tam - skupina priateľov - v jeseni počas Austrálskej Veľkej noci. Cez deň sme sa prechádzali po okolí a večer oddychovali pri spoločenských hrách ako šachy, karty, hrali na gitare a spievali a pritom popíjali vinko alebo brandy.
Dnes pre mňa je okrúhle výročie. 11. Decembra som pristál ako imigrant v Sydney lietadlom Boeing 707 spoločnosti Qantas ktoré sa menovalo City of Tamworth. Začal som nový život na tomto kontinente. Niektoré moje príbehy opisujem v predošlých blogoch, viď pár linkov dole. Tento dnes je skutočným príbehom ktorý sa prihodil dnes už zosnulému krajanovi - ktorý nám on novej vlne imigrantov kedysi vyprával.
Nasledovný príbeh je “urban legend”, ktorý som počul alebo čítal kedysi dávno ešte pred emigráciou. Vtedy to bolo, ako že sa to stalo kdesi...v zahraničí. Ale dnes už nemám pochýb, kde sa to stalo a bude to aj čitateľovi dosť jasné, že tie najhlavnejšie prísady tejto story nájdete jedine na Slovensku :-)
Tento príbeh sa stal, keď ešte Husák bol Masarykom :-). Bývali sme na Trnávke za závorami pri križovatke vlaku do Komárna a cesty na letisko Ivanka. Jazero Zlaté Piesky , ktoré sme vtedy volali Bager, je dnes akýmsi Bratislavským Balatonom. Počas teplých letných dní sme sa chodievali pešibusom ovlažovať na jeho východný breh, kde bolo priestoru na kúpanie habadej a navyše zadara. Akurát nám sem-tam nevraživý pohľad náruživého športovca odboru tiché blázonstvo, ktorému sme plašili ryby, hatil naše bohapusté šantenie. Ale pre takýchto bolo oveľa pokojnejšie neďaleko odtiaľ, na druhej strane trnavskej výpadovky, na jazere Vajnory.
Letisková hala Heathrow. Stovky cestujúcich čaká v dlhej fronte na poslednú kontrolu dokumentov pred nástupom do Jumba British Airways. Väčšinou Európania, menej Indov a sem-tam čierni Afričania. Mrs Boer, päťdesiatnička letí späť do Johannesburgu v Južnej Afrike po návšteve v Londýne. Ovešaná zlatom a bižutériou, s perfektným účesom, manikúrou, módne oblečená tiež tam stojí. Nazlostená, že musí tak dlho čakať. Asi tretí pred ňou vo fronte stojí šedivý černoch! Skoro žiadna fronta pre biznis a prvú triedu, iba hŕstka bielých. A sú uprednostnení! Mala som letieť v biznis triede, si myslí, lebo takto ktovie, koho budem mať vedľa seba? Po kontrole pasu a miestenky prešla úzkou chodbou a rampou k dverám lietadla. Kabína už bola skoro plná, niektorí cestujúci nakladali príručné batožiny do skriniek nad sedadlami, ale väčšina už sedela a sledovala prichádzajúcich, pripravovala si pohodlie na dlhý let. Mrs Boer skúmajúc svoju miestenku sa ťahala k svojmu miestu.
Nikdy sa nesnaž pomôcť klokanovi. Sú to nevďačné tvory. Nevedia sa odvďačiť za tvoju láskavosť. A ak áno, tak iba násilím. Ja to viem, lebo sa mi to stalo, keď som pred pár rokmi sa snažil pomôcť klokanovi vo Flinders Ranges v Južnej Austrálii.
K napísaniu tohto blogu ma inšpirovala skutočná udalosť, týkajúca sa prvého muža na povrchu mesiaca Neil Armstronga. Jeho príbeh ako aj ten o pánovi Novákovi sú skutočné a majú malinkú súvislosť.
Ľudia našej planéty sa delia na pravákov a ľavákov, a malé percento sú oborukí (ambidextrous). To isté platí o tých čo majú radi psov, alebo mačky. Malé percento, má rado oboje. Ja osobne psov mám rád, a pudlíka menom Jackie, aj keď sa už pominula, som priam miloval. Mačky som nikdy nevlastnil, a nie som moc oboznámený s ich vlastnosťami, ale “patálie” s nimi už párkrát mal. Tri krátke príbehy
Spozdený Boeing z Orlanda hladko pristal v Paríži na letisku De Gaul, a po formalitách som sa dostal priamo v letištnej budove k pultu Citroena, pre kľúče a dokumenty od auta objednaného ešte v Austrálii. Zamestnanec preveril moju totožnosť, podpísal som dokumenty, on mi dal kľúče. Dúfal som, že pôjde so mnou, mi to ukáže, predvedie funkcie ....ale nič. Tu máte papiere, auto je červenej farby, a má toto registračné číslo, nájdete ho tu o dve poschodia vyššie. Ako keby som kupoval nejakú motyku v Priore. Auto ma čakalo, kam ma poslal. Ešte hádam ani farba neuschla a na tachometri malinké číslo. Ale ...asi mi dal špatné auto! Kto namontoval riadenie na ľavú stranu?! No to bude drina! Ale inak auto fungovalo, ako autá majú fungovať. Nesmelo som vyrazil. V jednosmerke letištného parkoviska, alebo rozdelených vozovkách sa jazdilo fajn, ale...akonáhle som sa dostal do dvojprúdovej premávky.....bôže môj ...tí Frantíkovia, no to je katastrofa! Nielenže mám auto s riadením na špatnej strane, ale teraz naviac aj všetcia jazdia na špatnej strane cesty!
