Dovnútra do baní môže hocikto. Samozrejme, že sme si takéto čosi nemohli nechať ujsť a vliezli sme tam aj my štyria, dvaja austrálski a dvaja švajčiarski gringos. Cestou hore k baniam sme kúpili lístky koka, ktoré tam v Bolívii žuje skoro každý. Na náš úžas sme mohli voľne kúpiť aj šúlky dynamitu a cigarety. Vzali sme to, ako darčeky baníkom. V týchto nadmorských výškach dodáva koka domorodcom energiu a pomáha znášať zimu, riedky vzduch a nedostatok kalórii. Pred jedným z vchodov sedeli štyria domorodí baníci s helmami na hlave a žuvali koku. Aj my sme dostali helmy s karbidovými lampôčkami nad šiltom, ktoré sma zažali a vstúpili do úzkej banskej chodby s koľajnicami. Žiadne elektrické svetlá, žiadne bezpečnostné osvetlenie. Iba približujúci sa hluk a mihotavé svetlo baníka tlačiaceho vozík plný rudy nás primäl, aby sme sa pritisli k stene, vtiahli bruchá a nechali ho prejsť. Asi po kilometri horizontálne sme odbočili a v tom absolutnom labyrinte liezli raz hore, potom dole, po rôznych otvoroch. Chytala ma klaustrofobia. Občas sme začuli tlmený výbuch dynamitu a aj začuchali “vôňu” spálenej síry. Cítili sme sa v tých temných chodbách dosť blízko pekla. Domorodci sú poverčiví a majú tam aj čosi ako oltár pre satana, kde je jeho figurína, ktorej vzdávajú hold v podobe rôznych darčekov, aby sa na nich nehneval a im niečo zlého nevyviedol. Volajú ho El Tio (strýko). Dorazili sme k dvom baníkom. Boli to otec a syn, sedeli pri sviečke a žuvali koku. Čakali na exploziu. Dali sme im naše darčeky a sa porozprávali. Neviem, či na tomto svete existuje mizernejší život ako tento. Robia 12 hodín denne za 3 doláre, čo ovšem závisí od nálezu rudy, v tej nadmorskej výške s nedostatkom kyslíka, hlboko v útrobách zeme, ... Skrátka, pre našinca ťažko predstaviteľné. Presúvali sme sa stále hlbšie, až sme narazili na takmer kolmú dieru. V tomto momente sa u mňa ohlásil “starý kamoš”, seňor Montezuma! (pozri článok: “ Montezumova pomsta” na http://stevennagy.blog.sme.sk/c/28032/Montezumova-pomsta.html#t2 ) Možno to ani nie on, iba krče z tej diery pod nami. Každopádne som indikoval sprievodcovi, že ja ich počkám tu pri tej diere. Ok. Moji traja mladší spoločníci aj so sprievodcom tam zaliezli a pomaly ich hlasy zanikli. Ostal som tam sám, s mojimi telesnými problémami a tmavou dierou na obe strany. Po chvíľke hrobového ticha karbidová lampička zaprskala a ja v snahe zachrániť svetlo som zazmätkoval — svetlo mi vyhaslo. Žiadne zápalky, žiadna baterka, nič. Ticho a tma. Absolutna čierňava a ticho. Nedalo sa postaviť, nedalo sa ani pohnúť. Dalo sa iba čakať a dúfať, že ma moji spoločníci v tom tmavom labyrinte nájdu. Chvel som sa od strachu takmer hodinu. V tom tichu a absolútnej tme som občas začul nejaké mysteriózne, vzdialené mrmlanie. Napadlo ma, že ten satan nemusí byť iba fikciou! Nikdy som ešte nebol v zúfalejšej, beznádejnejšej, stresujúcejšej situácii. Zaživa pochovaný! Nikdy som dovtedy nevedel, čo je klaustrofóbia, ale teraz bola priam hmatateľná. Nadomnou tisíce ton rudy a zeminy, okolo labyrint tej hory predierkovanej ako ementál! Zaprisahal som sa, že ak sa z tejto kaše dostanem, nič podobného už nikdy nespravím. Konečne ten vzdialený tichý zvuk začal silnieť. Zazrel som mihotavé svetlo a hlboko dole aj mojich spoločníkov. Údajne museli pomáhať baníkom nosiť vrecia rudy. Zažali mi kahan a sprievodca nás začal súriť. Chlapci mazali za ním, ja posledný, zase tým labyrintom ale tentokrát v rýchlom tempe, a to až tak rýchlom, že sa im stratili z dohľadu. Ostal som znoval sám, ale tentokrát aspoň so svetielkom. Nemohol som už byť ďaleko od hlavnej chodby s koľajnicami a snažil som sa z toho sám vysomáriť. Úplne naslepo som vybral asi tri spávne chodby s odbočkami a dostal som sa na hlavnú chodbu. Ďaleko na konci som zbadal denné svetlo a vzdialené postavy mojich druhov. Mazal som za nimi, ale za mnou zahrmeli kolieska vozíka s rudou. V poslednom momente som sa mu vyhol a celý šťastný sledoval baníka za vozíkom, späť na denné svetlo, späť k civilizácii!
