Chceli sme sa plaviť sa po najväčšej rieke Zeme a zakúsiť skutočnú juhoamerickú džungľu skôr, než bude úplne vyklčovaná a premenená na pastviská pre dobytok potrebný na hamburgery pre McDonald. (Bože môj, kde sa tie hrabú na naše karbenátky!). Najali sme si malú loď menom „Chagas“ i s jej majiteľom a zároveň kapitánom Robeirom a kormidelníkom Juanitom. Loď bola po celej dlžke a šírke zastrešená, v strede kajuta s kormidlom.
Zišli sme sa skoro ráno i s províziami na dohodnutom mieste v prítoku rieky. Našli sme tam Robeira celého zamazaného od oleja s rozobranými časťami motora okolo seba. Bol to jednocylindrový muzeálny kus. Trvalo mu tri hodiny, než ho dal dokopy a horko-ťažko naštartoval. No zbohom! - mysleli sme si po celý čas - akýže to risk berieme na seba! Ale Robeiro už skasíroval zálohu a mal plné nádrže, tak sme sa nalodili a poručenobohu vyrazili na západ, proti prúdu mohutnej Amazonky.
I keď ešte tisíce kilometrov od ústia, rieka tu mala miestami niekoľkokilometrovú šírku. Občas sme sa stretali s veľkými plavidlami plnými turistov a domorodcov. Kvôli miernejšiemu prúdu si to náš Chagas hasil blizko ľavého brehu. Videli sme pobrežnú džungľu a v nej domorodé osadlosti. Predbehli sme mladého indiána s indiánkou v ich domácky vyrobenom plavidle ošatených ničím iným len tenkými stužkami okolo pása. Aj napriek hukotu motora sme počuli zvuky džundle, a sem-tam k nám doletel nejký ten komár alebo iný hmyz. Prekvapila nás skupina ružových delfínov. O týchto delfínoch som predtým už niečo počul. Volajú ich tam Inia. Sú veľmi plaché a vzácne. Mali sme neopísateľnú radosť zo zážitku vidieť ich na vlastné oči.
Cesta bola zdĺhavá a kvôli dieselovému motoru v zadnej časti lode aj dosť hlučná. Občas sme vyliezali na strechu Chagasu, fotili okraj džungle a hrali karty alebo domino. Asi hodinu pred západom slnka Juanito zamieril k brehu a loď sme zaistili. Uvítal nás hustý roj komárov. Mali sme síce krémy a spreje, ale tým komárom to nevadilo, naopak, akoby to milovali! Vyložili sme si batohy na hrádzu rieky, odkiaľ sme dovideli na husto zarastené mŕtve rameno. Robeiro tam mal schované kanoe s malým motorom, do ktorého sme sa nalodili. Všetci štyria plus on a kormidelník! Nechcel som veriť tomu, čo od nás chcel! Ale že vraj musíme, lebo ideme ešte asi 2 kilometre a za tmy by sa nemohol vracať pre ďalších dvoch. Neochotne, s batohmi na chrbtoch, sme veľmi opatrne nasadli na to vrtké kanoe. Od piraní, elektrických úhorov a bohvie ešte akej hávede nás delilo len asi 5 centimetrov, koľko náš nový dopravný prostriedok vyčnieval nad hladinou. Ani sme nedýchali, keď Robeiro pristúpil a naštartoval motor. Bola to plavba smrti, neodvážili sme sa ani pohnúť! Stačilo máličko sa zahniezdiť, voda sa vovalí a my sa máčame ako špongia, ťažký mokrý batoh nás sťahuje na dno a pirane majú ako pokrm australsko – švajčiarsky import s brazílskou prílohou!
V polovičke cesty už nebol stromový porast, trochu pofukoval vietor, vytváral malé vlnky, ktoré hrozbu prevrhnutia znásobili. Pohyb dodaný motorom dal síce lodičke akúsi stabilitu, ale božechráň keby náhodou zdochol! Vydýchli sme si až keď asi po hodine nášho utrpenia Robeiro pristál. Opatrne a s vydýchnutím sme z kanoe po jednom vystúpili, zaistili ho a po krátkej chôdzi dorazili do nášho “campu”. Bola to akási stajňa so strechou a zadnou stenou z trávy, boky a predok otvorené, hotový raj pre komárov. Robeiro tam mal akúsi ženu, akože kuchárku. Hneď sme si uviazali hamoky na podpery, natiahli siete proti komárom a pripravil všetko ako na noc.
Večera sa varila a do zotmenia zostával ešte nejaký čas. Nahovorili sme Robeira podívať sa na nočnú džungľu. Vzal baterku, mačetu a svoju antickú flintu, čím mohutne uistil naše sebavedomie. Bohužial, do miest, ktoré ako-tak poznal, bolo treba ísť po vode. Tak zase na vratké kanoe, o moc menšie a bez motora, ale už bez batohov, ale aj tak, medzi nami a piraňami pribudli ďalšie 2 centimetre - hotový balzam na dušu!
Po krátkej plavbe sme zamierili k brehu. Opatrne sme vystúpili, uviazali kanoe a vkročili do pravej Brazílskej džungle. Už bolo pološero. Okolo nás neopísateľné zvuky rôznych živočíchov a na nás sa vrhli roje komárov. Robeiro pred nami s mačetou občas zaťal okolo seba, a my štyria s rojom tisícov komárov za ním. Bolo tam tak dusno a mokro, že para zo vzduchu sa zrážala na listoch a kvapkala na zem ako keby pršalo. A niekedy ani nevidieť rozdiel keď prší. Tričká sa na nás lepili, ale dať ich dole by pre komárov znamenal nerušený pokrm na prestretom stole.
Neopísatelné! Zvuky žiab, cikád, nespočetnej variability všakového hmyzu a zvere džungle, ich občasné pohyby, vďaka šeru aj svetielkovanie fosforom naládovaných živočíchov a všakových pliesní a húb na zemi, ... Občas sme v tom prítmí narazili na pavučinu silnú skoro ako silonové lanko na ryby. Dúfali sme, že žiaden pavúk tam v tom momente nebol! Našli sme aj strom, vysoký asi 45 metrov, pod ktorým boli plody veľkosti pomaranča, s dužinou presne ako to je u pomaranča alebo mandarínky, ale Robeiro nás poučil, že toto sú „Brazil nuts“, Bertholesia Excelsa, chutné oriešky, ktoré dostať aj u nás v supermarketoch. Napchali sme si nimi vrecká. Zaujala nás 8 cm dlhá húsenka tmavej farby, ktorá mala na každom článku po oboch stranách žlté svetielkujúce okienka ako na nočnom vlaku a na hlave tiež okienko, ale červené. Žasli sme nad takouto prírodnou kuriozitou. Už-už sme videli Nobelovú cenu za jej objav a uvažovali, po kom ju pomenujeme. O pár rokov neskôr ju prírodovedec Richard Attenborough ukázal v TV a podľa tónu hlasu to už nebolo nič zvláštneho, akurát sa mi páčilo anglické meno toho tvora - v preklade „Húsenka Nočný Vlak“.
Už bolo veľmi neskoro a Robeiro súril k návratu, podozrivo pevne stískajúc tú jeho predpotopnú flintu. S obavami svietil baterkou do húštiny. Jeho obavy boli, ako sme neskôr zistili, hlavne preto, lebo zablúdil! Komáre boli veľmi dotieravé. Zrýchlili sme chôdzu na maximum, takmer na beh. A už nie v rade ale všelijako skratkami a v panike. Narážali sme tvárami do pavučín a otierali sa ako najatí zo strachu pred pavúkmi dúfajúc, že beh nedá šancu hadom na zemi nás kusnúť, ak na nich stúpime. Bolo to zúfalé! Džungľa okolo nás hrozivo revala, Robeiro klučkoval hore dole, doprava doľava, my s komármi za ním, narážali čochvíľa na ten silón oháňajuc sa a otierajúci od pavúkov a komárov ... dodnes mám pri pomyslení na tieto momenty triašku!
Asi len nejakou šťastnou náhodou Robeiro naďabil na okraj vody a na kanoe. Švajčiari nabehli doňho ako diví, aj Austrálčan Andrew, ja som nastupoval štvrtý a Robeiro posledný. Chlapci v tej panike a rozrušení zabudli na balans, kanoe sa rozhúpalo, prevrátilo a obsah vykotilo do tej tmavej nebezpečnej vody. Vďaka tomu, že som bol posledný, som sa namočil iba po prsia a mohol som sa postaviť, ale chlapci v tom boli až po uši a aj zažatú baterku nechali klesnúť do hlbín. Doklady premočené a kamery na zahodnie. Rýchlo sme sa vyštverali na breh, vyliali vodu z kanoe mávajúc na komárov okolo seba ako blázni a pomaly, opatrne sme sa znova nalodili. Robeiro odrazil.
Ten náš čľapot neostal nepovšimnutý. Keď Robeiro posvietil do vody, uvideli sme okolo kanoe krúžiť kŕdel piraní, ale čo však bolo ešte oveľa hrozivejšie, to boli dvojice svetielkujúcich očí aspoň osem brazílskych krokodílov Jacán (Džakana), ktoré sa k nám približovali zo všetkých strán na hostinu. Tŕpli sme strnulí strachom až dokým Robeiro konečne nedopádloval k nášmu “luxuxsnému hotelu”. Tam nás dostihli komáre a po veľmi rýchlej večeri (ani som nechcel vedieť, čo nám to naservírovali) sme mokrí zaliezli do hamokov, kam sa aj tak tie komáre za nami dostali.
Toto bol hádam jeden z najnepríjemnejších dní v mojom živote. Želal som si byť radšej na nejakom kľudnejšom mieste, napríklad na prechádzke po mínových poliach okolo Bagdadu počas prestrelky - možno som to prehnal, ale to, čo som tam zažíval, neželám nikomu!
