Chris bol hrdý na svoj Kenworth. Jazdil na dlhých štrekách. Prevážal tovar medzi mestami a štátmi austrálskeho kontinentu. Bol za volantom niekedy tri aj štyri dni. Po tom, ako stratil manželku pri autonehode, mu ostala jediná láska - ten chrómom okrášlený kamión, ktorý často leštil. Manželkinu fotku mal pripnutú na skle predného okna a občas, počas monotónnej jazdy v noci s ňou viedol monológ....
Polícia nezistila pravú príčinu nešťastia. Bolo mokro, cesty šmykľavé, ktovie, ako sa to stalo? Ale ako sa dá odpustiť niekomu, kto zapríčinil stratu najmilšej osoby vášho života? A Chris ho dobre poznal. V mestečku, kde žil, každý poznal skoro každého. Bol to Jack, šofér z tej istej dopravnej firmy, s ktorou mal kontrakt aj Chris. Jack však jazdil s cisternou. Prevážal benzín z rafinérie do okolitých čerpacích staníc. Vždy sa mu vyhol, keď sa mali stretnúť a Jack nemal šancu Chrisa poprosiť o pochopenie a odpustenie.
Už bola tma, keď Chris vyrazil do ďalekého mesta. Zapol si rádio, naladil stanicu Country and Western ....
Kdesi ďaleko pred ním v ostrej zatáčke sa mu zdalo, že vidí iskry, dokonca akoby ohňostroj, po ktorom nasledoval mohutný výbuch a obrovské plamene. Spomaliac sa opatrne približoval k miestu nešťastia. Predbehla ho policajná hliadka s kvíliacou sirénou... Keď dorazil na miesto nehody, uvidel strašné inferno horiaceho auta. Bol to na bok prevrátený cisternový nákladiak. Trosky auta horeli tak prudko, že sa nikto nemohol priblížiť k nešťastníkovi, ktorý ležal vedľa horiacej kabíny. Policajt sa z bezpečnej vzdialenosti snažil ochladiť ho ručným hasiacim prístrojom , ale dochádzala tekutina a prichádzala istá smrť. Umierajúci mal veľké bolesti a vo svojich mukách mohol zo seba vydať jedine slabnúce, srdcervúce volanie o pomoc , ktoré aj tak nepočul nikto kvôli ohlušujúceho revu plameňov. Nebol schopný sa pohnúť, bezvládne ležal na mäknúcom asfalte a ostávali mu iba posledné sekundy života.
Vtedy tam dorazil Chris, hneď chápal situáciu a vedel koho život visí na vlásku .... Bez sekundy straty času namieril svojho Kennyho tak, aby nešťastníkovi neprešiel nohy a jeho telo bolo medzi prednými kolesami. Potom nárazníkom sa opatrne dotkol horiacej trosky a mohutným revom motorov ich po odtlačil, čím zatienil šoférovo telo od žiaru. Toto využil pohotový policajt, ktorý takto bol schopný odtiahnuť do bezpečia bezvládne telo Jacka. Chris odcúvol z blízkosti inferna horiacej cisterny, ktorej už aj tak nebolo pomoci, horľavina z roztrhnutej nádrže začala rozpúšťať aj kov.
V bezpečí, ale v polovedomí Jack sa nemo pozeral na svojich záchrancov. Policajt čosi hlásil do svojho vysielača. Odkiaľsi z ďaleka bolo počuť kvílenie sirén záchraniek a požiarnych áut. V oboch smeroch sa začali kopiť autá. Chris odstránil horiace kúsky gumy, plastu a škváry z nárazníka, poutieral si handrou ruky a mysliac na to, ako musí dodržať svoj program rozvozu, namieril k svojej kabíne.... Ako pootvoril dvere a nastupoval, zbadal fotku svojej manželky. V tom momente sa niečo v ňom pohlo. Niečo nepochopiteľné..... Zastavil sa na moment, otočil sa a pristúpil k Jackovi, kľakol a povedal: ”Jack, nikto mi ju nenavráti.... Ale niečo mi vraví, že si za to nemohol. Nech je jej zem ľahká....”
Jack z posledných síl pohol prstami a ramenami, akoby ho chcel objať, jeho oči boli plné hlbokej vďačnosti a oddanosti.
