Rieka Lužnice bola ešte nad normál po povodniach ale už sa dala splavovat. Nechal som si kameru, mobil...všetko "namočitelné" na súši a naložili sme sa s partnerom Zdenkom na dvojmiestne, tažké, z nejakeho plastiku vyrobené kanoe... Ako Zdeněk preberával plavidlo a podpisoval prenájom, dole na formulári mali vytlačené malinkými písmenami náhradu za kanoe v prípade straty - 12 000 českých korún...
Rieka - ako som odhadoval, tiekla rýchlosťou asi meter za sekundu.
Nasadli sme a po krátkom čase zvykli na balans plavidla a zdalo sa, že splav rieky bude “malina”... Nebola!!!
Po plavbe cez peknú prírodu plnej zákrut a zamorenej húfmi komárov sme vedeli, že to nebude také jednuduché. Bolo práve po tých povodniach, okolie páchlo hnijúcim porastom a v bažinách pri brehu ale aj nad riekou bol raj pre tie “lietajúce sosáky”.
A poriadne dotieravých. Aspoň tie slovenské a australské krúžia a starostlivo si vyberajú bod na tele obete a otáľajú s útokom. Tieto na Lužnici?... “Žádné srání s mladou paní” vždy priamy nálet a šup harpúna do terča! A oháňať a brániť sa moc nedalo, lebo každé pohnutie rozkymácalo naše vratké plavidlo. A niekto by sa spýtal “a čo tak sprej?” Mali sme ho na sebe a komáre to milovali!!!
Najhoršie však prišlo po asi dvoch kilometroch splavu. Za ostrou zákrutou rieku hatil cez celú šírku vyvalený strom, ktorý sme zbadali dosť neskoro. Darmo sme zúrivo veslovali k brehu, prúd nás k nemu bral veľkou rýchlosťou. Do bezpečia súše nám chýbali ešte asi dva metre, keď predok kanoe sa napikoval pod strom a vkĺzol tam až po hruď Zdenka, ktorý sedel vpredu. Prúd tam uväznil naše plavidlo ako ho zaklinilo medzi kmeň a hladinu vody! Kliali sme obaja po česky a slovensky ale to nám nepomohlo. A komári? Pre tie hnusoby tam v tej lokalite bol priam banquet. Tie mrchy vedeli, že v tomto úseku rieky sa vodáci musia potrápiť a oni mali regulárne lukulové hody na tých nešťastníkoch. Špecialitou tentoraz bol aj austrálsky import... Naša námaha vyslobodiť sa bola zbytočna, lebo to kymácanie iba spôsobilo prílev extra vody a naše kanoe sa ponáralo. Za chvíľu sa Zdeněk musel vzdať, lebo jeho časť kanoe už bola plná. So svojim pádlom sa ťahal po konároch k brehu a ostal som tam na zadnom sedadle ako tí hudobníci na ponárajúcom sa Titanicu. A prúd ma natlačil na kmeň, presne ako predtým Zdenka. Kanoe sa potom úplne naplnilo vodou a zmizlo v hĺbinách.. V jednej ruke som stískal veslo, druhou som zachytil konár a v poslednom momente nartom pravej nohy zacítil čosi pod vodou. Bol to okraj sedadla našej “ponorky” .
“Tak co Stevene, kanoe mame v prdeli, co?” ... prehodil do nitky premočený Zdeněk ako sa na brehu bránil komárom a už sa videl ako sa budeme brebíjať cez húštinu dva kilometre hore povedľa Lužnice s dvoma zbytočnými pádlami.
“Nezúfaj Zdenku, nádej sa potápa posledná :-)” Kanoe kdesi hlboko dole mi strašne omínalo nart. (je tomu už vyše mesiaca ale ten nart mám dodnes poznačený a boľavý )
V ďalšiom momente som hodil veslo na breh a nohou si pritiahol ťažké prúdom vody unášané kanoe k dosahu uvoľnenej ruky a keď bolo v dosahu, pod vodou som ho našmátral a pokračoval rukou v ťahaní hore nad hladinu a ako sa objavila špička, prekvapený Zdeněk s potešením zhrábol lanko na špici a sme spolu ho vytiahli na breh. Všetko sme zachránili! Ako som vyliezol zo studenej vody, v húštine som našiel aj akési brvno, ktoré sme použili ako plavátko pre prípad, že by sme sa zase prevrhli a tak predišli strate plavidla, lebo sme sa poučili, že to naše je definitívne ťažšie ako voda... (tie štípancami dekorované nohy na obrázku patria vodákovi Peťovi z Prahy)
Ten roj komárov, sa medzitým veselo hostil na tejto československej dvojici stroskotancov. Rýchle sme vyliali vodu, nasadli a mazali ďalej....
Mali sme ešte dva podobné zátarasy, ale sme už vedeli ako na to a štastne sa doplavili do Majdaleny....Neskôr večer pri táboráku Zdeněk vyprával parte vodákov naše dobrodružstvo a hlavne trampoty s komármi a medzi inými trefne dodal: “nedalo se ani vychcát, neboť jedna ruka nestačila na vodháňění komárů :-)”
