O piatej ráno sa vlak zastavil na zaprášenej stanici. Presne ako som predpokladal, ma už čakal nejaký Ind , a surovo odbil iných záujemcov o moje prípadne potreby. Vedel anglicky , a som už vedel, že lepšie je mať ihneď jedného. Vzal mi batoh, a viedol ma cez ten dav, sľubujúc, že ma vezme do hotela na svojej rikši. Mohol mať okolo 50, oblečený tradičné s tou ich plachtou okolo pása, s žilnatými nohami predo mnou šlapal na pedáloch. A nielen je stanica zaprášená celé mesto, s hordou národa po uliciach. Áut pramálo, kopa vozíkov ťahaných rôznymi zvieratkami. Sem - tam sa ponevierali kravy, ktoré mali špeciálny štatus - posvätné, môžu isť kde chcú, robiť čo chcú.

Môj Ind ma vzal do skromného hotela , kde som sa narýchlo uložil a trochu ovlažil. Príručka mi radila ísť k rieke včas ráno. Môj “ taxikár” ponúkol, že ma vezme aj k rieke Ganges. Vraj ísť tam sám, ako Európan je veľmi nebezpečné, k vôli divokým pouličným psom , ako aj k čomusi , čo nešpecifikoval. Samozrejme , nemusel prehovárať. Takže vzal ma svojou rikšou najkratšou cestou k rieke, kde zamkol rikšu reťazmi, a šiel so mnou posledných asi 500 metrov úzkymi špinavými uličkami. Plnými zvierat a ľudí, čo tam robili všetko, čo my Európania robíme v spálni, na záchode a kúpeľni , keď sa ráno zobudíme. Nepreháňam!
Konečne sme sa ocitli na brehu Ganges. Vo Varanási mala napriek suchu šírku asi 200 metrov. Na ľavej strane vybudovane schody a akési chrámy, ktoré oni volajú Ghat-y. Je ich tam zo 90. Každý dobrý hindu musí prejsť cez všetkých 90 a sa pri každom pomodliť. Môj sprievodca ma priviedol k akémusi prístavisku, hneď si pokrstil čelo vodou z rieky, a radil mi , aby som skúsil plavbu, že ma počká.
Najal som si čln s veslárom. A sme sa vydali dole po prúde, pozdĺž tých Ghatov, kde sa to hemžilo modliacimi Indmi na brehu , ale aj v rieke po pás. Muži vyzlečení, aj do naha , ženy zabalené, od hlavy po pätu. Kamera mi cvakala, ale môj veslár ma varoval, že pri najväčšiom Ghate, sa nesmie fotiť. Tam spaľovali mŕtvych. Na kameru som si hneď nahodil špeciálnu násadku, v podobe telefoto, ktorá mi umožnila robiť snímky do pravého uhla. Napríklad s kamerou mieril na môjho veslára, ale v hľadáčiku som videl pobrežie , a to spaľovanie. Dobrá prípojka pre špionáž. Mi umožňovala robiť prirodzené snímky plachých ľudí. Usmej sa hovorím mu....
Zrazu od brehu vyrazil čln s dvoma policajtmi. Zastavili ten náš, a prv v ich jazyku , a potom na mňa anglicky, domáhali sa 5000 rupií pokuty, plus kameru, vraj (a mali pravdu) som fotil spaľovanie mŕtvol.

Môj veslár sa dušoval, že ja som fotil iba jeho! Ohnivo sme sa hádali, a mal som aj dojem, že chceli "piškeš" - výpalné. Môj veslár bol presvedčený, že nič takého som neurobil, tak ma horlivo obránil. Policajti nič nedostali. Dostal to potom veslár.
Drevo v tej suchej krajine je drahé , tak spaľujú iba čo na to majú. Chudobní hodia mŕtvych do Ganges a živly sa postarajú o telo. Občas v rieke vidieť časti tela, na ktorom sa pasú mäsožravé korytňačky , ne brehu divokí psi. Je tam aj kasta ľudí, čo veria v

prevtelenie mŕtveho po konzumácii ich tkaniva , a keď môžu, tak ukradnú kúsky mŕtvej ľudskej tkáne a jedia to. Na svete niet podobných miest, a keď toto človek vidí , po úvodnom šoku sa vytvorí akási psychická obrana, a potom tie občasné šoky bežného života sú tlmené. V živote potom málo veci šokuje svedka tohto bizarného kúta sveta.
Podobne ako v Bombay , aj tu som si zakúpil túru po Varanasi autobusom, s sprievodcom. Navštívili sme posvätné miesto, kde údajne Budha prvýkrát predložil svoje učenie, maharadžov palác, fabriku na zamat, atd. V Varanási je kopa európskej “plevele” nakoľko hašiš sa predáva otvorene a lacno. Väčšina Indov tam má ten odporný zvyk žuvania betelu a vápna a potom pľujú krvavo červené sliny okolo seba. Chodníky sú všade popľuvané.

Môj hotel nemal klimatizáciu. Na tie horúce noci tam tak ľahko nezabudnem. Mal som izbu na poschodí. Nad mojou izbou bola už len plochá strecha. Takže keď tam slnko pálilo, - cez deň 45 stupňov v tieni, vyhrial sa plafón, a keď som zapol stropný ventilátor, ten hnal na mňa horúci vzduch. Radšej som to nechal vypnuté, a snažil sa ochladiť vánkom z okna. Odtiaľ zase zaliehal hluk z ulíc, a modlitby z ich ampliónov. Som bol veľmi rád, keď som opúšťal Varanasi.....
Už mal zakúpený lístok na autobus do Nepálskeho hlavného mesta Káthmandu. . Pomenší autobus popísaný rôznymi nápismi ako Super Delux, a podobne. Bol to obyčajný kostitras. Pomimo domorodcov, a ich haraburdov, ktoré zakryli strechu sa naložili aj traja Rakúšania, Angličan Markus a Austrálčan Bill. Hnali sme sa celý deň cez slnkom spálenú krajinu pomedzi kamionmi, autobusmi, posvätnými kravami, ťavami, slonmi a mulicami. K hraniciam sme dorazili večer.
Hraničný prechod pozostával z dvoch drevených závor, na Indickej a Nepálskej strane, asi 50 metrov od seba. Ako nás Indovia pustili, precupotali sme v blate na Nepálsku stranu, kde nám opečiatkovali pasy Nepálci. Dedinka na Nepálskej strane sa vola Sonauli. Ubytovali sme sa v malom pajzli, ktorý oni bez mihnutia oka drzo volajú hotel. To sme mali v cene autobusového lístka. Naša partia mala spoločnú izbu, ale nakoľko tam bolo veľmi teplo, Markus a ja sme vyliezli na plochú strechu , kde bolo aspo®ĺ trochu vánku.
Bola krásna hviezdnatá noc. Markus mi vyprával o svojom putovaní. Niečo ako rozprávka pred spánkom. Cestoval z Goy, kde sa vraj každý rok zíde veľká parta Hippies a holduje opiátom. Údajne tam nemajú zachody, ale ani nie su potrebné, lebo vraj tam prasce sa postarajú o všetok odpad, zrejme ešte s nestrávenými drogami, stanú sa závislí na drogách , a po odchode Hippies podochnú, lebo nemajú zdroj.
Na oblohe som našiel Veľký Voz a Polárku. Tie v Austrálii nie je vidieť. Dlho som nemohol usnúť, vďaka neprestajnému hluku dole z ulice , ale aj mohamedánom z Indie. Cez hranice až sem prenikal z ich ampliónov “Allahu Akbar” . Než som usnul, všimol som si zablesknutie kdesi na juhu nad Indiou. Zajtra budem v Kathmandu.