Obyčajne naviažem s spolucestujúcim kontakt, ale Indka sa iba bezmocne usmievala, nevedela anglicky, ani slovensky (:-), a občas vrhala vystrašený pohľad kamsi dozadu , kde asi mala, manžela. Horlivo sa modlila, a tá horlivosť bola úmerná kvíleniu troch obrovských tryskovych motorov lietadla. Náš stroj hneď po vzlete namieril na západ, - India.
Bombaj , kde sme mali pristáť, bol tesne pred monzúnom, a ten sa už ťahal z juhu. Z Bangkoku do Bombaj sa lieta nad Bengálskym zálivom, južne od Bangladéšu. Sme mierili do extenzívnej monzúnovej fronty, nad morom - pod nami. Počas mojich potuliek som zažil rôzne búrlivé a hrozivé lety, ale nič sa nepriblížilo k tomuto . Keď na to ešte aj teraz, po rokoch pomyslím , je mi z toho špatne . Už cez okná bolo vidieť, že bude zle. Deň sa v momente zmenil na noc, a obrovské mraky a občasné blesky medzi nimi až ožiarili vnútro kabíny a nám naháňali hrôzu. Pilot nám kázal sa pripútať v niekoľkých rečiach. A ako skončil, sa to začalo!
Lietadlo prv začalo akoby padať, zrazu som stratil na niekoľko sekúnd váhu, neupevnené veci sa akosi vznášali ako v vesmírnej stanici v nulovej gravitácii, a potom prudký náraz krídel na predtým neexistujúcu vzdušnú oporu, až som mal dojem, že to je koniec. Volajú to vzdušné bubliny, ale skôr to asi bude - ako rieka obrovského, dole prúdiaceho toku vzduchu. Keď sa takéto nachádzajú počas pristátia, obyčajne to končí katastrofou. Tie ťažké motory a obrovská váha kabín urve tie krídla. Nad nami sa otvorili skrinky, cestujúci od strachu kvílili, určite, že aj ja. Indka vedľa mňa omdlievala , knižočka jej vyletela z rúk. Krídla lietadla od tých vírov za oknami mávali ako tie vtáčie. Nemali tento let radšej odložiť na neskôr, alebo ten monzún obísť? Hádam nie, spoločnosti musia dodržiavať letový poriadok....ako aj zisk, aj za cenu katastrofy. A tá neistota, bezmocnosť a obavy z neočakávaného...... ďalší pád stroja, ďalší náraz, škrípanie kovu, nepríjemné zvuky zmiešané s nárekom ľudí......Zrazu vedľa sedadla v chodbe vidím mladú Indku. Bez známky života. Muži zaujatí svojím strachom , síce pripútaní , ale ešte pre istotu nechtami zadrapenými do operadiel, na tvárach príšerný teror si ju ani nevšímali.
Volám letušku, ktorá chúďa sama ledva žila, pritackala, a sa jej ujala. Indovia sa na mňa dívali, dosť nevraživo. Čo sa do toho starám? Však to je iba žena... a tá ma v Indii malú cenu....To som sa naučil neskôr.
Ani neviem ako dlho trvalí naše útrapy , zdalo sa mi veky. Let do Bombaj trval asi 5 hodín, ale za pár dní, keď sa mi dostali do rúk noviny, som sa v nich dočítal, že dole , v Bangladéši v ten deň počas toho monzúnu zahynulo 20 000 ľudí, čo bol jeden z najväčších tragédii tej krajiny. A mojím najhroznejším letom.
Doslov.
Na letisku v Bombaj sa k mojej spolucestujúcej pridal jej manžel. Nechal sa ju trápiť s ťažkou batožinou, on kráčal pred ňou ako páv. Pri východe bol výber ísť normálnymi schodmi, čo si vybral pán “páv” alebo pohyblivými . Som si všimol, že bola v rozpakoch, a vrhla na mňa úpenlivý pohľad. Ja som jej zagestikuloval, aby šla so mnou, zhrabol jej kufre , dal ich na schody, kam aj ona akosi neisto nastúpila. Asi aj bola v rozpakoch.. predsa biely “sahib” Európan dvíha kufre jej tmavej...a naviac bezvýznamnej žene? Bola mi vďačná.
Naše schody predbehli očividne nazlosteného “páva”, mojou odmenou bolo, keď ona vrhla naňho víťazoslávny pohľad.
