Objavil sa tam aj ten Európan, presne ako ja ohúrený nevediac čo teraz... Predstavili sme sa. Angličan menom Simon. Je rozumné sa na cestách v cudzine spojiť s spolupútnikom.
Hromadnou dopravou na Filipínach sú krásne dekorované džípy tak unikátne pre túto krajinu. Jeden " jeepney " nás vzal do mesta, k hotelom. Nie však Sheraton, alebo Hilton. Tie by za pár dní pohltili celú moju hotovosť. Vyklopil nás na rušnej ulici. Simon už mal adresu, vraj to je tu za rohom. A bolo...... tlejúce zvyšky po ohni, čo zrovnal hotel ako aj celý blok domov. “Máme tu super požiarnikov”, komentoval domorodec... “Budovy síce zhoria, ale vždy zachránia pozemok”:-)
No nevadí, ideme ďalej. Hneď sa k nám prišuchla mladá Filipínka menom Heidi, že nám bude sprievodcom a tiež že dá “good time”. Hm...Simon sa záhadne usmieval..... Som ju aj odfotili ako sa túlila k Simonovi. Dala nám rady o hoteloch, kúpili sme jej drink a poslali preč. Ulica bola natrieskaná zábavnými podnikmi, z ktorých sa valil rock'roll . Vždy ako sme sa priblížili, vchodové dvere ktosi otvoril dokorán , len tak, akoby náhodou....ale hlavne aby sme nakukli, čo majú na “menu” a prípadne dostali záujem . Pred vchodmi každého baru, ako sme prechádzali stáli urastení dohadzovači, ktorí nás aj chytali a ťahali za ramená dovnútra. Nevadilo im že máme na chrbte ruksaky. Nechali sme sa vtiahnuť do jedného aspoň na pivo. Na stene visel kríž s Ježišom....pod ním pódium s polonahými Filipínkami, ktoré sa ako hadice zvodne zvíjali do rytmu držiac sa tyče vo svetle farebného rytmického laseru.
Našli sme skromný hotelík, priamo na tej rušnej ulici. Ani som sa poriadne nezložil a sadol si písať svoj cestovný denník, keď ktosi zaklopal na dvere. Novozélanďan menom Doug, z vedľajšej izby, ktorý prišiel na Filipíny si nájsť manželku. Pre cudzincov, priemerne majetných si tam nájsť veľmi pekné skromné a vďačné ženy nie je žiadny problém. V meste kde žijem, občas vídavam krásavice z Filipín s mužmi pokročilejšieho veku. To je výhodné pre oboch. On má peknú mladú skromnú a poslušnú manželku, a ona relatívne majetného mažela, ktorý ju takto vykúpi z tej chudoby. Neskôr tam pritiahne svojich príbuzných (aj svokru:-)). Najvýhodnejšie to bolo pre istú Filipínku menom Rose Porteous , ktorá sa vydala za jedného z najbohatších ľudí Austrálie, miliardára, vlastníka najväčších povrchových baní na železnú rudu dedka Hanckoka. On sedel na železných a ona...hm... na zlatých baniach..:-). Zlé jazyky tvrdia, že skonal s veľkým úsmevom na tvári. Za krátku dobu spoločného života Rose všetko zdedila a teraz si užíva.
Doug však nebol milionár. Mohol mať tak štyridsať a bol rozvedený. Šofér kamiónov z mestečka Napier na severnom ostrove Nového Zélandu. Vraj už má vytipovanú jednu, v meste Legaspi, na juh od Manily. “Steven, tam je nádherne, musíš tam zájsť!!!.. tá moja budúca je odtial....má 26 rokov a je panna. Keď idem s ňou na rande, vždy je prítomná gardedáma”. Toto asi frustrovalo Douga. Preto odskočil sem do Manily, si vyhodiť z kopýtka. “Hybaj ideme do baru na pivo.” Bol horúci dusný podvečer, na plafóne sa točil lenivý ventilátor. “OK Doug, daj mi tak pol hodinku, osprchujem sa, len prv si tu dopíšem čosi, oblečiem sa a ideme.” Sedím si na posteli opretý o stenu iba s uterákom okolo pása, pripravený na sprchu, keď sa objaví v dverách Doug, ešte mokrý zo sprchy a tiež s uterákom a hovorí: “Steven, ja som sa už osprchoval a tuto ...”znížil hlas a dôverne zašuškal: “... táto sa mi šmykla pod sprchu a neuveríš ako mi dobre umyla chrbát” ..žmurkol. “Aj teba umyje” a sotil ju do izby a zmizol. Ešte som bol trochu unavený z lietadla a ani nestačil na reakciu. Filipínka sa s úsmevom blížila k posteli a ja tak sediac padnuté sánky, som sa zakryl a akosi reflexne pritiahol k sebe nohy. Filipínci sú mixom Číňanov, ostrovanov z Tichomoria, aj Španielov. Fyzicky pekní ľudia. Majú vlastný jazyk zvaný Tagalog, vyššie vrstvy vedia španielsky a nová generácia dosť dobre anglicky.
“D..d.. dobrý večer...” som zahabkal, ale ona celkom suverénne : “Hi! som Theresa.” A ..potom moja hlúpa otázka, ako keby som nevedel odpoveď: “A čože vás sem priviedlo? Dostal som trefnú a úprimnú odpoveď, až mi to vyrazilo dych: “ Som fucking girl” zahlásila s úsmevom. Obyčajne ak sa niekoho spýtate na profesiu, dostanete odpoveď ako napríklad úradník, upratovač, taxikár, poštár....ale táto ako blesk z modrého neba - ani nie že by prostitútka, ale priamo fucking girl !!! Hm.......a dodala že začne s masážou ....
“Momentík Theresa, ........ som rád, že si ochotná, a musím povedať, veľmi atraktívna, ale vieš..v krajine odkiaľ prichádzam"....som habkal... "ja som ženatý, a moja manželka by mi dala takú facku!!!!”. ......pokúšal som zakryť rozpaky humorom. Hlboko v sebe k takýmto veciam mám svoj postoj. Na cestách podobných ponúk a pokušení sa nájde pár, ale viem si predstaviť následky. Takéto čosi sa nedá utajiť. Utajím to pred svojimi blízkymi, aj pred cudzími, ale nakoniec vždy bude aspoň jeden neúprosný a vyčítavý svedok - ja sám! Nechcel som ju uraziť, alebo ponížiť. Ale asi nečakala ani takúto reakciu.
“Ale no.... však manželku tu nemáte” ..kradmo sa obzrela po izbe.......ale z mojej reakcie Theresa pochopila, že so mnou asi biznis neurobí. Napriek tomu, že som jej dal najavo môj postoj, neodišla a sadla si ku mne na posteľ, zvážnela, sklopila oči a zamyslene pokračovala: “Ja som tiež vydatá, mám aj deti....... manžel... bol neverný, pil, a ešte ma aj bil...a nakoniec opustil, nechal nás...”.
Ako tak sedela, som si ju obzrel pozornejšie. Jemné rysy tváre, krásnej hnedej skoro medovej pleti, s peknou postavou. Mala obnosené tričko, veľmi krátke nohavice a na nohách vietnamky.
Určite to, čo robila nebolo pre vlastné potešenie, ale spôsob obživy pre seba a jej deti v krajine, kde sociálna podpora neexistuje. Bývalý prezident Marcos okradol krajinu a uložil v švajčiarskych a iných cudzích bankách údajne päť miliárd dolárov. A keď k tomu pridám ostatných skoruptových politikov, to číslo je nepredstaviteľné. Jeho manželka Imelda okrem iného má dodnes najväčšiu zbierku topánok - tisíce párov , všetko exkluzívnych od Diora, Givenchy atď. Hodnota iba jediného páru by možno uživil Theresu a jej rodinku celý rok. A tuto ona mala obnosené vietnamky , tričko a obživu závislú na milosti cudzích. Aj keď mala chybnú angličtinu, rozumel som jej dobre. Za ten krátky čas, bez môjho nabádania mi porozprávala o sebe. Ako ju “ objavil” v jej dedinke a najal nejaký “promóter” z Manily ako talent. Rodičom však nevysvetlil, že to bude tancovanie a prostitúcia v baroch. Po rokoch ju odtial vytlačili mladšie a krajšie, skončila v nešťastnom manželstve a potom na ulici. “Prečo vás s týmto tu nudím?" sa zamyslela a podívala sa na moje hodinky a zašepkala so smutným úsmevom: "Aha, už je večer, a ja som dnes ešte ani neraňajkovala....” Zrazu sa vo dverách objavil Doug, oblečený a s úškrnkom sa spýtal: “Tak čo Steven, aká bola masáž?” Prebral ma z myšlienok, zakrývajúc vlastné rozpaky a dojatie, postavil som sa a zašepkal: “Doug, ...vezmi ju do jedálne, ešte dnes nejedla.... Stretneme sa v bare.”
Vždy som chcel aspoň trochu skúsiť a spoznať bar a tú atmosféru. Ale teraz akosi som stratil náladu na bar, ale ani nechcel cúvnuť. Keď som tam vstúpil, už tam bola hŕstka cudzincov pomedzi polonahými Filipínkami. Tí na Filipíny chodia k vôli lacným, exotickým “nerestiam”. Vstup do baru je grátis, ale od hosťa sa očakáva kúpa predraženého pohárika pre seba ale aj spoločníčku. Na čom inom sa potom ešte medzi sebou hosť a deva dohodnú.....je medzi nimi. Doug už s Simonom boli podgurážení a mali na kolenách krásavice. Hneď si ku mne prisadla mladučká usmievavá Filipínka v bikinách s prívetivými slovami, koré som ani nevnímal. Moje myšlienky sa ešte stále točili okolo Theresy, a plne chápal pravý účel tejto komédie tu v bare. Tie poháriky som zakúpil, ale ani neochutnal. Urobil som pár záberov dievčat a ospravedlnil sa. Sorry, som nejako unavený a zajtra skoro ráno cestujem (prijal som radu od Douga)- do Legaspi.
Ako som sa vykradol z baru, všimol som si v hlúčku zvedavcov na chodníku oproti vchodu Theresu, ako sa uprene díva na pódium baru a tanečnice, možno trochu melancholicky. Ako keby spomínala na svoje , nie najšťastnejšie začiatky mladého života.
