Autobus bral každého stopára aj s jeho nákladom. Určité sny sa nesplnia nikdy, ale dnes, v hraničnej dedinke Sonauli už na území Nepálu, ma od Himalájí delil iba deň cesty autobusom. Zbalili sme sa skoro ráno. Bolo nás sedem Európanov. Štyria nemecky a my traja anglicky hovoriaci cestovatelia. Angličan Mark, Austrálčan Bill a ja. Na strechu staručkého kostitrasu s nápismi ako Luxus, Express a iné atraktívne slová, sa naložili naše ruksaky a batohy domorodcov. Bol poloprázdny, ale sa plnil každých pár kilometrov. Stačilo aby niekto na ceste dal signál, a šofér zastal. Nabral ich batohy, úrodu, občas aj zvieratá takže zakrátko to nebol žiadny luxus, ani expres. Skôr útrapy v škatuli na kolesách v horúčave, v pote a smrade s otrasmi bez konca. Vedľa mňa sedel mladý Nepálec v tom ich typickom ošatení. Čiapka ako obrátený hrniec, biela košeľa tmavé sako a pod tým akási biela zástera skoro po kolená a úzke nohavice. To všetko napriek tej horúčave. Celú cestu som bojoval s jeho hlavou, ktorá každých päť minút ako usnul, skončila na mojom pleci. Keď som ju odtisol, a on sa na moment prebudil, iba sa rozpačito usmieval.
Ani náznak po nejakom horstve. Suchá krajina, na ceste občasné dekorované nákladiaky, bicykle, vozy ťahané chudými koníkmi, ťavy a slony. Vedľa cesty boli aj stánky, kde decká predávali banány , kukuricu, alebo limonádu.
Konečne sa krajina zvlnila, rovná cesta sa začala kľukatiť a stúpať. Znížený atmosférický tlak sa ohlásil v ušných bubienkoch. Šofér často radil do najnižšej rýchlosti a občas aj musel stáť, lebo cesta bola tak úzka, že musel pustiť premávku z protismeru. Občas som tŕpol, keď autobus pomaličky liezol cez úzke drevené mosty, a z pod kolies do kabíny prenikal ten nepríjemný zvuk, keď sa drevo nalamuje. Nebezpečie zvýrazňovali občasné vraky nákladných áut, ale aj autobusov v roklinách. Mark nevydržal nervami a pri prvej príležitosti vyliezol na strechu autobusu, tak sediac na batožinách vraj bude mať šancu zoskočiť, keby sme sa začali valiť.....
Okolo obeda sme sa dostali na rovinu, kde bola dedina. Vedľa cesty sa týčila akási koliba, bez bočných stien s slamennou strechou, s dosť oplieskaným ale hlavne prehnaným nápisom RESTAURANT. V strede hlinená piecka-šporák, kde domorodci piekli, varili a servírovali vo veľmi hygienicky pochybnom prostredí ich špeciality. Jednou bol Dhal - štipľavá omáčka z strukovín s ryžou. Mark aj Bill, obaja odvážlivci si to dali. Ja, pamätajúc si "Montezumovú pomstu" z Bolívie....sa uskromnil s mangom.
Všimol som si šoféra. Mladý, potmavší fúzatý človek, v otrhaných šatách s obväzom okolo hlavy a bosý. V Nepále jeho profesia je asi tak vážená, ako pilota Jumba na západe. Bohvie, či mal vodičák. A autobus? Určite by neprešiel technickou kontrolou. Asi po polhodine oddychu sme sa nahrnuli do nášho mučidla na kolesách a pokračovali v útrapách. Myslel som si, že už to horšie nemôže byť. Omyl... Hneď ako sme opustili rovinku, začalo skutočné peklo. Mark vedel, prečo sa vezie na streche! To stúpanie bolo neuveritelné, okrem jednotky a dvojky autobus iné rýchlosti nepotreboval. Motor sa prehrieval, a zastal pri každom potôčku a šofér dopĺňal chladič, z ktorého sa valila para
ako z lokomotívy. Tých pár sto kilometrov z Sonauli trvalo od skorého rána do mrku neskoro večer. Peši by som sa možno do Káthmandu dostal skorej. Mark už to mesto poznal, takže ako nám zložili ruksaky, viedol nás do centra mesta k hotelíku menom Anapurna, kde sme si najali spoločnú izbu. Malinké okná, dvere, nízky strop, niečo
ako pre trpaslíkov, ale aj nízka cena. Na sprchu a nocľach to stačilo. Káthmandu, popri Cuzcu v Peru, považujem za najzaujímavejšie, najsvojráznejšie mesto sveta, ktoré som kedy navštívil. Architektúra je unikátna. Niečo ako mesto na inej planéte. 200 - 300 ročné drevené chrámy s krásne vyrezávanými okenicami a bránami sú bežné. Drevo je najčastejším stavebným materialom. Dokonca s tým súvisí aj meno mesta. Kath = strom, mandu = jedna. Pôvod mena bol odvodený z chrámu na námestí, ktorý bol údajne postavený z dreva ktorý získali z jediného stromu. Ak to je pravda, musel to byť obrovský strom. Raz sa to možno potvrdí genetikou. Ale radšej nie...možno, že by museli zmeniť meno mesta :-)
Mark s Billom si hneď ráno najali bicykle, a tak túrovali mesto. Vidiac ten zákon džungle v premávke, som veril viac vlastným nohám. A po obede, keď už bolo teplo, zašiel som do luxusného hotela, zvanom Yak and Yeti , kde za malý poplatok mi dali uterák a miesto pri peknom bazéne.
Moji dvaja spolupútnici - bicyklisti ma akosi vystopovali. Ich snahu sa priživiť pri mne v Yak and Yeti personál hotela prekukol, a boli po krátkom odpočinku odtial slušne vyhostení.
Nasledovných pár dní som prešiel skoro všetky pamätihodnosti tohto zaujímavého mesta, a po dlhom hľadaní a uvažovaní zakúpil suveníry tak typické pre Nepal -
Mandalu, a khukri.
Mandala je obraz. Buď maľovaný, alebo vytvorený farebným pieskom. Je to také symbolicke vyobrazenie mikrokozmu z perspektívy človeka. Často používaná počas meditácii budhistov ako objekt na koncentráciu pozornosti. Priemernú mandalu umelec maľuje minimálne jeden celý mesiac. Preto je každá mandala unikátna a samozrejme drahá.
Khukri - Ghurka nôž je preslávenou zbraňou odvážnych vojakov z kmeňa Ghurka , ktorí sú dodnes elitnou zložkou britskej armády.
V náš posledný spoločný deň sme sa balili a robili plány na ďalšiu cestu. Mark mal namierené na sever do Číny - Tibetu. Bill a ja sme si kúpili lístky na autobus do Pochary, na západ od Káthmandu. Určite ďalšia kľukatá nebezpečná cesta, síce iba 150 km, ale mala trvať celý deň! Už sme sa "tešili"....
