Obaja mali isté rozlišovacie znaky na tele. Dežkovi bol samozrejme väčší, ale naviac mu trochu viselo pravé krídlo. Asi po bitke, alebo náraze do čohosi, a Aranka mala miesto troch iba dva prstíky na jednej nožičke. Nie, ...nespomínam tu Rómov, ale mojich operených priateľov, Austrálskych Magpies, vtákov veľkosti straky.
Ak ich trošku spoznáte, zistite, že sú to veľmi priateľské a dôverčivé tvory. Ich spev je unikátny. Typický zvuk Austrálie. Keď som to počul prvýkrát, hneď po vstupe na kontinent, bolo to nesmierne exotické a krásne. A teraz som tu mal vlastného speváka. Vždy priletel ráno, zaspieval a očakával raňajky. Štipku mletého mäsa. Aj s Arankou pozobkali priamo z ruky.
Celý deň sa zdržiavali v okolí, zbierajúc červíkov z trávnikov.
Raz, keď som sa vrátil autom, Dežko si lovil v tráve pri bráne. Vojdem do garáže, vystúpim z auta, on pribehne a očakáva mäsko. “Počkaj Dežko”, (rozumel perfektne slovensky :-) ) mu dovrávam, “ Ja idem do kuchyne, pre mäsko, mám to v chladničke. Tu čakaj!”. Prejdem celý dom, vyberiem mäsko, vrátim sa pred garáž, Dežka nikde. Asi ma neposlúchol, alebo zle rozumel.
Zavriem garáž, dvere z garáže do domu, idem do spálne sa prezliecť, a kohože vidím na posteli? Dežko! Naťahoval tam zvedavo krk, čože mu to nesiem!? Úplne samozrejme očakával raňajky v posteli!!!
Dežko mal ohromnú pamäť a imitačné schopnosti. Ornitológovia tvrdia, že na jazyky Magpies sú lepší ako papagáje. Raz v noci sa komusi nablízko nás rozzvučal alarm auta. Hučalo to aspoň 15 minút. Rôzne kombinácie zvukov a škál, kým si to majiteľ nevypol.
Druhý deň ráno, ešte za svitu ma zobudil ten prekliatý alarm! Ale tentoraz znel pri vchode. Ospalý sa tackám k dverám - aký to komediant tu budí, a ... bol to Dežo! Stál na operadle stoličky a húdol ako alarm! Tak to verne napodobnil, že mi padali sánky. Ten vzácny moment som zvečnil kamerou.
Ja som Dežka celkom pochopil. A vôbec sa nehneval. Jeho logika : Vy ma budíte v noci, ja sa vám za to vypomstím ráno!!!
Títo vtáci sa údajne dožijú až 27 rokov. Skoro každý rok vychovajú dve - tri mláďatá. Tie niekedy ostanú s rodičmi aj niekoľko rokov, a pomáhajú kŕmiť svojich mladších súrodencov. Aj Dežko s Arankou mali mladé, a hrdo mi ich predviedli. Mláďatá sa chovali presne ako malé deti. To žobranie od Aranky (Dežo bol sebec, ten ich málokedy kŕmil, darmo prosíkali) bola vždy nezabudnuteľná a dojímavá podívaná. Matka aj u vtákov je matka, tvor s dobrým srdcom. Aj keď bola hladná, vždy prv nakŕmila mladé, než si sama niečo zhltla.
Raz som sa vrátil z práce, a našiel Aranku bezvládnu na trávniku vedľa brány do dvora. Možno zrazenú autom. Dva prstíky na pravej nožičke overili jej totožnosť. Ešte bola teplá. Veľmi ma to zronilo, mal som ju rád. Vidiac ako držím Aranku, priletel Dežko, sa naježil a možno zo smútku sa rozspieval. Sám si to územie neubráni, a mladé ešte neboli bojaschopné. Už sa k nám tlačili traja votrelci z vedľajšieho územia. Dal som Dežkovi večeru. Naposledy. "Dežko môj, Aranka nás opustila" Chvatom to zobol a letel preč. Viac sa už neukázal. Ešte mladé prileteli v druhý deň, iba na moment. Hľadali mamu.
Po asi dvoch rokoch sme sa predsa len stretli. Idem autom vo vedľajšej štvrti a tam vidím vtáka s pravým ovisnutým krídlom. Zobkal v trávniku vedľa cesty. Pribrzdil a vystúpil som z auta, a čupol si blízko neho: “ Nazdar Dežko, starý kamo!” Zvedavo naklonil hlavičku, aby lepšie počul, a videl som, že ma spoznal. Zvedavo otáčal krkom, či mám pre neho mäsko. ... Okoloidúci sa na mňa dívali s pochopením a ľútosťou. Asi mentálny prípad....Mne to bolo fuk. Zišiel som sa s starým priateľom!
