Postavili mu búdu, obložili zvnútra tepelnou izoláciou a záclonkou na vchod, aby jej nebolo počas chladných nocí zima. Dostala dobrú opateru a bolo zrejmé, že ju všetci milujú a Rutina zase ich. Rutina bola priateľská aj k ostatným zvieratkám a dokonca prijala do svojej búdky aj dvoch kocúrikov, nových členov bratovej domácnosti. Postarala sa o nich ako tá najlepšia vychovávateľka. Bola praktická, lebo takto si tie zvieratká navzájom pomáhali výmenou tepla počas studených nocí. Akurát Čikina sa akosi s Rutinkou neráčila, ale ona sa vlastne neráčila s nikým. Žila na druhej strane dvora v pivnici. Dokonca tam porodila dve šteniatká. Takto som ich spoznal počas mojej poslednej návštevy. Rutina sa so mnou spriatelila a bolo to až komické, keď som s ňou chodieval na prechádzky, ako sa k nám vždy pridali tie dve mačence. Mačky predsa nie sú psi, ale tieto dve to o sebe zrejme nevedeli. Viacmenej považovali Rutinku za svoju mamu a šli so mnou k vôli nej. Takto sme zavše spolu obišli blok. Asi po týždni mojej návštevy v jedno ráno našli Čikinine šteniatka s odkúsanými hlavami. Bratove dcérky plakali. Celá rodina týmto strašným činom otrasená. Bolo to veľmi smutné, ale dvíhal sa aj hnev ... Vinníkom sa zdala byť jedine Rutina. Predsa matka vlastným šteniatkam neuškodí a tak to vyzeralo, že jedine Rutina mohla takúto ohyzdnosť urobiť! Chudera, bola v okamžitej nemilosti, odstrkovaná, hanená, a bratova rodina uvažovala, že predsa nemôžu v dome držať takúto beštiu! Buď ju odpraviť alebo ponúknuť komusi. Chudera Rutina nechápala, prečo na ňu nadávajú, prečo sa od nej každý stráni. So stiahnutým kýpťom chvosta sa schovala do búdky a cítila, že je nanávidená. Ten pes má skoro ľudskú tvár a ten smútok a nechápavosť na tvári bola až hmatateľná. Než ju dali preč, šiel som s ňou poslednýkrát na skorú rannú prechádzku a rozmýšľal som, čo asi priviedlo tohto psa ku kanibalizmu. Niečo mi nehralo! Keď sme sa vrátili domov z prechádzky, ešte celý dom spal a ja som zašiel do pivnice, privrel dvere a posadil sa na chvíľu s mojimi úvahami a pochybnosťami. Zrak sa mi prispôsobil k tme a zanedlho som videl niečo sa pohnúť v rohu pivnice. A v tom tichu za chvíľu som aj počul jemný piskot. Začalo mi v hlave svitať. Vrátil som sa s baterkou a zakrátko som našiel v škáre v rohu potkanie hniezdo s niekoľkými mladými! Záhada sa vyriešila. Rutina bola bez viny! Šteniatka Čikiny boli zabité potkanom! Prečo Čikina neregovala a toho potkana nechytila, mi zostalo záhadou. Možno tým, že tam žila roky, mala otupené zmysly a na potkaní pach navykla. Zrejme potkan využil čo aj krátku neprítotomnosť matky a zahubil šteniatká. Keď som podal túto správu bratovej rodine, každému odľahlo a nakoľko Rutinku mali radi, veľmi sa jej “omlúvali”, že bola krivo podozrievaná. To bolo po smútku radosti! Rutina síce nie veľmi chápala, prečo je zrazu stredobodom takej pozornosti, ale určite nám ľudom so svojím dobrým srdiečkom to predchádzajúce podozrievanie prepáčila. Keď bol brat pred dvoma rokmi na trojmesačnej návšteve tu u mňa, u "klokanov", bol vďaka internetu s rodinou v dennom akusticko-optickom kontakte. Dozvedel sa, že Rutina ho stále hľadá..... Po dvoch mesiacoch jeho neprítomnosti začala doma Rúth odmietať jesť. Veterinár ju dôkladne vyšetril a skonštatoval, že je úplne zdravá, len jej nechutí jesť. Všelijako sa snažili primäť ju k životu, bez úspechu. Po pár dňoch umrela. Mala iba 8 rokov, ale ten žiaľ po nezvestnom pánovi ju zabil. Bolo smutno, presmutno! Chýbali už iba dva týždne, iba pár dní ešte mohla vydržať, nariekal brat. Smutno nám bolo všetkým, ale mňa hriala myšlienka, že som jej trochu dopomohol dožiť posledné roky na zemi medzi tými, ktorí ju milovali a ktorých ona najviac milovala.
