Krásnymi spomienkami...ako vtedy pred rokmi keď sem vkročil prvýkrát s dievčinou svojich snov. Vtedy sa držali zamilovane za ruky....Ako spolu to svoje hniezdočko upravili, skromne zariadili, ako k nim priletel malý anjel v podobe dievčatka, ktoré miloval viac ako vlastný život.
Ako tu spolu strávili krásne chvíle, sviatky, výročia. Ako zbožňoval obe víly, ktoré mu tak obohatili svet, dali zmysel života. Ako tej prvej občas nosil kvety a tej malinkej čítaval rozprávočky pred spánkom. Každý večer. To boli najkrajšie momentky celého dňa. Obe pred spánkom pobozkal....
Akosi menej často posledne. A dnes ho to ani nenapadlo. V hlave mu hučalo, nebol v stave ani poriadne uvažovať. Svet sa mu rozpadával po hlúpej a zbytočnej výmene názorov s tou, ktorú kedysi tak miloval....Jeho hrdosť a urazenosť vládla nad zdravým rozumom. Hlboko v duši si uvedomoval, že nemal byť takým hulvátom. Podivné....takto uvažovať v minulom čase. Ako keby sa končil život....
Lásku hlodal čas ako keď ubúda piesok z presýpacích hodín ...... až došlo k tomuto.... A teraz tu stál pred dilemou pred akou nikdy predtým. Srdce mu búšilo až v krku.... Mám? Nemám? Musím! Uprosí ma aby som ostal? Asi nie. Tentoraz bol na ňu mimoriadne zlý....A ona je dobrá duša, trochu citlivá, ale rovnako tvrdohlavá. Darmo dúfal ..... Počul ju ako v spálni vzlyká ...... Nemá ceny to predlžovať. V kapse zavibroval mobil práve ako sa dvíhal z pohovky. SMS - ka. Ah....skoro na “ hentú” aj zabudol. Odkaz “Hybaj, čakám dole v aute....vieš kto”.
S ťažkým srdcom pristúpil k dverám, potichu otočil kľučkou, ticho otvoril dvere ale ešte než privrel.... v pološere všimol si pri spálňových dverách detskej izby stáť malé stvorenie v nočnej košieľke s plyšovým mackom v náručí so smutnými očičkami a s tenkým hláskom plačlivo ...”Ocko....Miško bez rozprávočky nemôže zaspinkať”
Skoro sa rozsypal. Čo to len - len že nevykonal? V tej svojej slepej zlosti a duševnom stave zabudol na čosi dôležitejšie ako všetko iné na svete! Na malú bytosť, bez ktorej by nemohol existovať ...Vstúpil späť do bytu a privrel za sebou dvere. Vypol a hodil mobil na pohovku. Kľakol si k nej, objal ju šepkajúc: “Odpusť mi môj motýlik pekný...ideme spolu aj za mamičkou. Dlhujem vám obom”
