Po čase zvedavosť premohla jedného milovníka zvierat, ktorého zaujal kuriózny čin psa. Počkal si na jeho dennú procedúru a potom, ako už šiel zo stanice preč, ho nenápadne sledoval. Pes prešiel niekoľkými ulicami a došiel k domu, do dvora ktorého sa dostal skokom cez nízku murovanú ohradu pri chodníku. Tam si ľahol na priedomie skrížil si predné labky na ktoré uložil unavenú hlavu a čakal na svojich pánov. Podľa nakopenej pošty v schránke bolo zrejmé, že dom je už dlhšie opustený a jediný kto tam býva bol ten dunčo. Takto strážil dom a čakal. Výsledok svojho pozorovania ten chlapík nahlásil miestnej polícii. Zaujalo to mladého policajta, ktorý sa toho chytil a prvú vec čo zistil, že dom je naozaj neobývaný. Potom, že bol prenajatý krátko pred Vianocami istým mužom. Realitná kancelária mu poskytla jeho meno. Ďalšia stopa viedla k jeho zamestnávateľovi. Podnik bol už zavretý, mali vianočnú dovolenku, ale nemal problém sa spojiť s vedením a zistiť, že on sa už v práci neukázal dva dni pred sviatkami. V domnienke, že začal svoju dovolenku o čosi skôr, sa ho bez úspechu snažili kontaktovať.
Nikomu zrejme nechýbal. Pes podľa menovky na obojku sa volal Shelby. Polícia kontaktovala všetky nemocnice v meste a zisťovala či osoba s takým menom nemala nehodu a či nebola prijatá dva dni pred Vianočnými sviatkami. Nenašiel sa nikto.
Prípadu sa ujali média a Shelby sa stal slávny. Jeho regulárne návštevy stanice ukázala aj televízia v nádeji, že sa niekto prihlási. Náčelník stanice mal pre neho misku s vodou a láskaví ľudia ho začali kŕmiť. Ale ani takáto opatera jeho lásku nekúpila. Pre neho bolo dôležitejšie verne čakať na svojho pána na stanici. Bohužiaľ Shelbymu hrozilo, že bude odvlečený do záchytky pre psov a jeho osud spečatený, lebo už dva týždne nebolo ani chýru o jeho pánovi. Celkom náhodou tie správy o osamelom psovi si všimol mladý neurológ menšej kliniky v meste Geelong, kde približne v dobe ako naznačovali správy bola prijatá osoba postihnutá stratou pamäti, ako sa neskôr zistilo s mozgovým nádorom. Našli ho na stanici ako sa túla zmätený, neschopný si kúpiť ani lístok, nevediac odkial prišiel alebo kam ide a o sebe nevedel absolútne nič. Stratil aj dokumenty a tým pádom nebolo možné zistiť ani jeho meno alebo totožnosť. Lekár sa spojil s mladým policajtom, ktorý to už vyšetroval.
Ten po krátkej úvahe dostal nápad. Spýtal sa, či by mohol navštíviť tú osobu aj so psom. Dostal povolenie. Nalákal Shelbyho do svojho auta a ho tam zaviezol s nádejou, že osoba v nemocnici by mohla byť majiteľom psa. Keby nie, bol pripravený takého šľachetného psa si ponechať pre seba a zachrániť pred neistým osudom v záchytke. Lekári a sestričky zvedavo čakali dúfajúc, že sa stane zázrak. Stal sa. Bolo to úžasné ako sa Shelby vrhol na prekvapenú osobu na vozíčku chodby nemocnice. Náhle stretnutie so svojím miláčikom pohlo čosi v pamäti, ktorá sa mu navrátila, aspoň čiastočne. Ovládli ho emócie a nekontrolovateľne vzlykal, ako objímal svojho najlepšieho priateľa, ktorý od radosti kvílil, veselo mával chvostom a nebol schopný ovládať svoje prejavy radosti po dlhej odluke od svojho pána.
Frustrácia človeka ktorý trpí amnéziou môže byť neopísateľná. Shelby v momente liečil, vrátil mu identitu, čo každý považoval za zázrak. Jeho majiteľ to považoval za vyslobodenie z jeho mentálnej väznice. Mladý policajt, sestričky ale aj lekár maskovali ako mohli svoje dojatie. Konečne sa dostali aj k jeho zdravotným záznamom a mohli spresniť liečbu. A Shelby - jeho tvrdohlavý, verný pes, ktorý mu bez pochýb navrátil zdravie a možno aj život, sa iba nechápavo a zmätene díval prečo ho tak každý hladká a je centrom záujmu toľkých ľudí okolo neho.
