Zaprisahal som sa!

Policajná siréna!!! Rýchly pohľad na rýchlosť - stovka! Druhýkrát chytený tento mesiac za prekročenú rýchlosť v obci. Do čerta! Zastavil som sa na okraji cesty. Policajné auto zastalo za mojím. Vystúpil z neho policajt v rukách s bločkom a perom. V spätnom zrkadle som náhle rozoznal známu tvár. To mám šťastie - Ondrej z futbalu. No toto?! Chytený spoluhráčom z rovnakého klubu futbalových amatérov! Navyše som ho k sebe pozval zajtra na pivko, kávičku a koláče aj s ostatnými spoluhráčmi, len tak, kvôli zoznámeniu. To bude v pohode, mi odľahlo. To s ním vybavím. Vystúpim z auta a zdravím ho s úsmevom: "Zdravím ťa Ondrík. No predstav si ..takto sa stretnúť!"

Písmo: A^- | A⁺

"Nazdar Jožo" ....žiadny úsmev.
"No.... si ma chytil na ceste domov k manželke a deťom"
"Veru tak" Odpovedá Ondrej akosi neurčito.
"Mal som ťažký a dlhý deň, tak som trochu šliapol na plyn.
Dúfam, že ťa zajtra uvidíme u nás. Moja Helenka pečie senzačné buchty"
Na Ondreja to neplatilo, ostal vážny. Neviedlo to k ničomu, tak som sa spýtal na moju rýchlosť.
"Šiel si stovkou" - odpovedal Ondrej - " Mohol by si si sadnúť späť do auta?"
"No počkaj Ondrej, to nie je možné, ledva som šiel pod osemdesiat" klamal som.
"Jožo prosím ťa, sadni si späť do auta!" ostro nariadil Ondrej..
Dosť napálený som si sadol späť, zlostne zabuchol za sebou dvere.
Čo to je za človeka? Mohol byť mojim kamarátom, ale toto je koniec! Ja mu to
zrátam! V klube znemožním tohto chrapúňa jedného...však počkaj!
Nasrdený som sa díval pred seba, s občasným pohľadom do spätného zrkadla.
Ondrej tam usilovne písal do bločku. Po niekoľkých minútach zaťukal na dvere, a cez
pootvorené okno bez slova prestrčil lístok. V tej zlosti a zmätku som si ani neuvedomil, že ani nevypýtal vodičák a technický preukaz.
Dívam sa na Ondreja, ten už kráčal späť k policajnému autu.
“Vďaka, ty debil!” zlostne som odvrkol. Koľkože ma vyjde táto pokuta?
Podívajme sa... čože je toto? Nejaký vtip? To nevypadá ako stránka z
pokutového bločku. Otvoril som to a začal čítať:

Jožo, raz som mal dcérku. Bola ako šesťročná zrazená autom. Dobre si uhádol,
zabil ju šofér, ktorý šiel nadmernou rýchlosťou. Dostal pokutu a tri mesiace žalára, potom
bol na slobode. Mal možnosť objať svoje dve dcérky. Ja som mal jedine tú, a musím
čakať až ju raz objímem v nebesiach. Mnohokrát som sa pokúšal tomu človeku odpustiť.
Mnohokrát som si myslel, že som mu už odpustil. Možno som mu odpustil, ale
musím to urobiť znova. Ešte aj teraz. Mysli na mňa Jožo, a buď opatrný. Ostal mi už iba syn.

Ondrej.

Ostal som v aute ako omráčený, dúfajúc v odpustenie. Ondrejove policajné auto sa medzitým otočilo a
ja som sa so slzami v očiach díval ako sa zmenšovalo až zmizlo v diaľke.
Pomaly a opatrne som došiel domov, objal manželku a deti. Zaprisahal som sa
už nikdy nikam sa nehnať.