Dostal som e-mail z US, v ktorom sa na mňa obrátila istá Maria K., či by som jej mohol pomôcť nájsť osobu, v Melbourne, ktorá sa volá Miro P. Ona sa s Mirom spoznala v Juhoslávii v utečeneckom tábore počas ťažkých rokoch emigrácie. Miro bol jej oporou, ktorú aj ja sám, ako emigrant úplne chápem. Jeden z najhorších pocitov
v časoch totality pre emigranta nastal, keď si uvedomil, že práve usekol cestu späť do vlasti. Ten moment, keď uplynie výjazdná doložka a vy ostávate s kufríkom handier, cudzím slovníkom a dokumentmi, bez haliera a všetko, čo ste do toho momentu vlastnili alebo rodina a milí, čo ste doma nechali, akoby pohltila zem. Tá neistota, ...vydrží mi zdravie? Uživím sa? Nestane sa mi nehoda? Naučím sa ten nemožný jazyk? Je to obrovský hazard...Nájsť si vtedy priateľov je k nezaplateniu.
On smeroval do Austrálie, ona do USA. Bohužiaľ, po čase sa navzájom stratili.
Maria mala jeho poslednú adresu z Austrálie, ale pokusu o kontakt sa vzdala dávno potom, ako sa jej vrátil nedoručený list. Prišla však éra elektronickej komunikácie a s ňou i spomínaný email s jej prosbou : „Steven...mohol by si pomôcť nájsť Mira?”
Samozrejme, bude mi potešením. Rád sa zahrám na Sherlocka Holmesa.
Neváhal som a hneď cez najbližší víkend som sa vybral do vzdialenej štvrti zvanej Ringwood na severovýchod od centra mesta na adresu, ktorú mi poslala Maria.
Ulicu, aj dom v listnatej kopcovitej aleji som našiel. Pred vedľajším domom rapotala kosačka - sused kosil trávu. Dúfajúc, že prekvapím Mira, zazvonil som. Moje zvonenie vydurilo akurát dvoch vlčiakov za veľkou bránou. Zúrivý štekot a zvonec po krátkom čase predsa len vylákali majiteľku. Už som sa tešil, že hádam Mirova manželka, ale po vysvetlení dôvodu mojej návštevy len stručne odpovedala: “Sorry, my tu žijeme niekoľko rokov a nemám šajn o osobe ktorú hľadáte. Ešte raz sorry, bye...“ Ona už zrejme bola bohvie koľkou majiteľkou domu. Smutne som sa vracal k autu mysliac na neúspešnú misiu a v predstavách som už písal email o zlyhaní.
Sused vypol kosačku, aby vyprázdnil zberač. „Dobrý čas na kosenie” prihovoril som sa mu nastupujúc do auta.
„To nemá konca. Tu je veľmi úrodná zem. Strčíte do nej klinec, vyrastie vám sochor”, preháňal ujko. Už sediac za volantom stiahol som okno a spýtal sa ho na predošlých susedov. „Susedia? O áno ...to sú roky ...boli tuším z Juhoslávie” začal spomínať. (Málokto pozná Slovensko, u nich všetko je Juhoslávia.) „Miro?...áno, pamätám si ho, susedovho synovca, ale on sa tuším vrátil domov, do Európy. Ale sused s rodinou sa presťahovali.” Jeho slová mi dodali trocha optimizmu. Črtala sa malá iskierka nádeje... „Neviete kam?”
„Ale ...počkajte ...tak sa mi zdá, že mi nechali svoje telefónne číslo pre prípad, keby sa objavila nejaká náhodná pošta. Predsa sú to roky. ...snáď ho niekde mám” . „Je tu nejaká šanca, že ju nájdete? Je to veľmi dôležité....” Spýtal som sa ho. „Keď nie teraz, tak neskôr. A ja by som vám zavolal!”
„Skúste možno večer.”
Dal mi svoje telefónne číslo a rozlúčili sme sa.
Veľmi som neveril, že by sa to číslo po toľkých rokoch zachovalo, ale malinká nádej je tiež nádej. Večer, len tak pre istotu volám ujkovi a veru na moje prekvapenie to číslo mal! Moje vzrušenie sa stupňovalo!!! Podľa predvoľby to vyzeralo na štvrť v Melbourne. Super!
Volám Mirovmu strýkovi.... „Dobrý večer, áno môžeme aj po slovensky. Miro? Ten sa síce pred tými rokmi vrátil na Slovensko, ale nebudete tomu veriť! Práve dnes priletel na návštevu. ...malý moment, zavolám ho! ..Miró, Miró”, ...počul som, ako ho volá k telefónu ... „Už ide..., prosím, tu ho máte, môžete sa s ním pozhovárať.“
Nechcel som svojmu šťastiu uveriť! Srdce mi búchalo až v krku! Ako keby sa Mária vtelila do môjho tela....
„Nazdar Miro”, vzrušene koktám. „Som Steven, váš krajan žijúci tu, v Melbourne. Hovorí vám niečo meno Maria K.?”
„Ježišmaria! Samozrejme...O..odkiaľ ju poznáte? Kde je ? ...máte jej adresu?” Cítil som, ako Mira spomienka na Mariu rozrušila.
Okamžite som poslal Márii email s subjektom „Mission Impossible is Possible!” a skvelú správu o nájdení Mira.
Jej odpoveď s vďakou za moju námahu pri nadväzovaní dávno pretrhnutej nitky vo mne vyvolala neopísateľne krásny pocit. V ten večer boli na svete určite traja veľmi šťastní ľudia! Potom nasledovali emaily medzi nimi. Ja som sa pomaly stiahol do ústrania a z ich obzoru vybledol .
Sú to roky a ja som bohužiaľ už stratil kontakt nielen s Mariou, ale aj s Mirom. Pre mňa to bola kratučká, ale milá epizóda, na ktorú občas s úsmevom spomínam.
V kútiku duše tajne dúfam, že jeden alebo druhý naďabí na tieto riadky a možno mi potvrdí, že to priateľstvo troch svetadielov pokračuje s happy endom.....
Moji milí, Maria a Miro, zo srdca dúfam, že obaja ste zdraví, šťastní a osud bol a stále je k vám láskavý .....
