Kedysi dávno, ešte v Melbourne v nedeľu večer ktosi nám zazvonil a ako som otvoril pred vchodom stál nenápadný človiečik s plešinkou a okuliarmi, s odznakom Červeného kríža na košeli ako aj s vrecúškom na príspevky. Samozrejmé - Červený kríž a Armáda spásy patria medzi organizácie ktoré ochotne podporujem. Prehodili sme si pár zdvorilých viet, podal mi príjemku a tam sa to malo skončiť. Nasledovný pondelok som šiel na interview na ministerstvo školstva... A ktože ma prijal? Neuveriteľné - vo vyše dvoj milionovom meste aká je asi šanca sa stretnúť takto niekoho? Veru, ten samý nenápadný, ale teraz formálne oblečený človiečik! V nedeľu robil dobrovolného výbercu pre Červený kríž a v pracovné dni... A si ma aj pamätal! Mal som s ním príjemný a úspešný pohovor a behom dvoch týždňov som stál pred vlastnou triedou na Exhibition High school!
A tam vtedy na tej škole spoznal dievčatko menom Lisa Whitlock. Bola mladšia z dvoch sestier a do dnes si pamätám ako stála na prvom zhromaždení na začiatku školského roka v prvej rade. Ako princezná s plavými vlasmi zopnutými striebornou sponkou starostlivej mamičky medzi nováčikami školy, na ktorú som tiež práve nastúpil na plný úväzok. Spoznal som ju ako poslušnú, inteligentnú, bola príkladom a vzorom pre svoje spolužiačky. Ale mne sa zaryla do pamäti aj pre čosi iné...
“Lisa? Lisa Whitlock? Z Melbourne?”
“Áno sir to som ja...”
“Je toto možné? To si naozaj ty? Ako si vyrástla, ťa nepoznávam, celá dáma! Pravda to je už pekných pár rokov.”
“Ale vy sir, ste sa nezmenil.” Hodila poklonu.
“Lisa, vtedy si bola dievčatkom, študentkou... dnes si dospelá...môžeš mi tykať.”
Akosi jej to tykanie nešlo..
“Viete sir, ja som už dospelá...mnoho rokov” sa usmiala. “A mám vlastnú dcéru asi toho istého veku ako keď som bola vtedy vo vašej triede...”
Prečo sa mi zaryla tak do tej pamäti? Hlavne vďaka incidentu na ktorý som nemohol zabudnúť a aj teraz po rokoch sa mi živo vyjavil. Sedávala v prvej rade s kamarátkou počas mojich hodín prírodných vied. Dievčatká často využívajú šancu medzi sebou štebotať a v ten deň mali čosi strašne zábavné, lebo Lisa sa neovládla a vybuchla smiechom, ktorý bol úplne mimo jej charakteru, muselo to byť veľmi smiešné čo počula a na čo reagovala tak explozívne. Mohla mať nepríjemnosti aj keď prejavovala ľútosť...lenže to bol iba začiatok!
“Lisa, ty máš takú veľkú dcérku?”
“Veru Sir, bola som vydatá a mala dcérku. Aj som sa už rozviedla. Nevyšlo to. Teraz som tu na holidays s mojim priateľom a s dcérou.”
V kabelke sa jej rozzvučal mobil.
“Ach...asi mi práve volajú.
“Prepáčte na moment, sir” ako lovila v kabelke po mobile.
Ako skončila opäť sa s úsmevom otočila ku mne.
“Máme sa zísť. Tu. A sir, aj vy ste tu tiež na holidays?...Vážne?...vy tu žijete?”
Nešlo jej to tykanie. Tá neviditeľná aura rešpektu jej bránila.
“Lisa, som tak rád, že ťa vidím, dobre si ťa pamätám a pamätám sa na mnohé veci ohľadom teba...”
Lisa mala v očiach slzy smiechu a strašne pokúšala tlmiť svoj výbuch. Nič podobného som ešte nevidel, bol som trochu aj v pomykove. Sadol som si za svoj stôl aby som urobil o tom záznam a tiež aby dostala šancu sa upokojiť. Trieda dostala príkaz opísať záznam z tabule a ja ako som potom skúmal pohľadom študentov, v kútiku oka videl niečo neobyčajného... Lisa už stíchnutá ale jej tvárička zapýrená... a pod jej stoličkou sa objavila kaluž ktorá sa pomaly zväčšovala. Okamžite som vedel, že sa jej nevyliala limonáda! V hlave mi bleskove prebehli scenéria možných následkov. Nič podobného som ešte nezažil a vtedy ani nevedel ako sa zachovať. Na takéto veci vás počas prípravy do profesie nepripravujú. Ak ju pošlem z triedy von, odhalím a zosmiešnim ju, celá trieda, ba celá škola bude vedieť, čo sa stalo. Posmech a nepríjemnosť pre ňu, nevítaná nepríjemnosť, poťahovačky, vyšetrovanie , ale čo mohlo byť ešte horšie, nakoľko som nevidel do jej krehkej duše, ale vedel som, že je citlivá a moje konanie ju mohlo poznačiť. Aj na celý život. Rozhodol som sa, že sa budem robiť, že som si to nevšimol. Lisa sa chvalabohu vynašla lebo si dala dole svetrík, spustila ho na dlážku. Zakryla tú kaluž a potom ešte nenápadne nohami utierala evidenciu.
Keď tak po čase prechádzam v mysli, ako som to mohol lepšie zvládnuť, zdá sa mi, že tak to bolo najlepšie. Čo by ešte získala zbytočným mentorovaním a dovrávaním? Dostala lekciu do života bez môjho zásahu. To stačilo.
“Som rád, že sme sa stretli a si ma spoznala a sa ku mne prihovorila. Zrejme ja som si ešte nejaké tie črty z pred tých rokov zachoval, ale teba Lisa by som nespoznal.”
“Áno, sir...som veľmi rada, že som sa s vami stretla, často som myslela na vás a ....a nemohla zabudnúť hlavne keď sa mi stalo čosi trápne vtedy tam počas vašej hodiny .....”.
Zase ju prerušil jej mobil.
“ Prepáčte mi sir”
Usmiala sa a prehodila pár viet a potom ako dohovorila schovala si mobil.
“Ako som spomínala, tie roky mi vŕtalo v hlave...vtedy...keď som mala na vašej hodine strašne trápnu a zahanbujúcu skúsenosť...bola som mladá, a...”
“Lisa” Prerušil som ju “Nemusím to vedieť” klamal som. “Nech tie spomienky ostanú len pekné, aké na teba stále mám. Ja som rád že si mi aspoň na chvíľku prišla do života vtedy a teraz”
Očividne sa jej uľahčilo.
“Už idú...... Aha však už sú tam. Už ich vidím .... OK Sir...No...už musím ísť......”
“Zbohom Lisa...ďakujem za spomienky”
“Ja ďakujem vám” ...žmurkla sprisahanecky... “Za všetko... A zbohom”
Ako im kráčala v ústrety, díval som sa po nich so sentimentálnym pohľadom. Jej dcéra ako keby jej vypadla z oka z pred tých rokov. Mala čosi ligotavé vo vlasoch...tuším tú istú striebornú sponku ako kedysi jej mama - plavovlasá Lisa....
