Starí ľudia sú plní múdrosti života, sú láskaví, sú vďační za hocakú pomoc. Každý jeden prešiel školou života, skúseností, ale zažil aj smútok, lásku, tragédiu. Mnohí sú študovaní, profesionáli, špecialisti lekári, učitelia, inžinieri. Ale mnohí sú aj osamelí, nakoľko stratili druha, alebo opustili ich vlastné deti, rodina, priatelia. Mnohí trpia bolesťami, nemocami, žijú skromne na malej penzii. Niekedy ako by aj mali pocit svojej zbytočnosti a odstrkovania tou produktívnou väčšinou spoločnosti. Zabúda sa na ich prínos k blahobytu nás všetkých. Zrejme si na to zvykli, lebo málokedy reptajú. Viem to.....Mám niekoľkých priateľov vo “veku” - a z nich dvoch osamelých poznám aspoň jednu dekádu.
Ja som stratil oboch rodičov, otca krátko pred maturitou, matku počas vojenčiny. Nedožili sa staroby, takže ako starčekov som ich nemal možnosť poznať. Aká škoda. Ako plynuli roky, vždy som s ľútosťou prepočítaval, koľko by mal otec, koľko matka keby žila... To pomyslenie na nich mi pomohlo sa zmeniť a byť tolerantný k starým ľuďom. Dnes keď mám pred sebou staršiu osobu, a som netrpezlivý, hneď asi pomyslím - aha toto by mohla byť moja mama keby žila. Takéto pomyslenie mi hneď otupí tú moju agresivitu, netrpezlivosť, otvorí srdce a mi zaleje hruď prívetivý pocit k tej osobe. A vždy to funguje. Je to účinnejšie ako to, čím ma ako dieťa napomínali: “Buď slušný k starým, nebuď grobian... neposmievaj sa....však počkaj, aj ty budeš raz starý....”
Dnes som bol na nákup v potravinách. Postavil som sa do fronty a keď už bola skoro rada na mne, všimol som si, že za mnou stál trochu zhrbený ujko, v košíku mal jedinú vec - škatuľku keksov. Potichu trpezlivo čakal. Než som začal vykladať z nákupného vozíka svoj nákup na pult, napadlo ma: Toto by mohol byť môj otec keby žil...... Ponúkol som mu aby ma predišiel, aby nemusel čakať kým budem vybavený. Bola to maličkosť, nič zvláštneho, to isté urobí mnoho ľudí, aj voči mladším.... Staré oči sa mu rozžiarili, usmial sa a moc mi ďakoval. To, že bol skutočne vďačný a že to nebola iba formalita bolo jasné, keď mi ďakoval ešte raz, keď už vyplatil a odchádzal. Malinké gesto jedného z nás potešilo oboch. Ten šťastnejší som bol asi že ja. Zalial ma dobrý pocit. Ten dobrý pocit som si pre seba vytvoril ja sám!
Uvedomujem si, že raz, ak sa toho dožijem, budem ako on. Budem pomalý nemotorný, so slabším zrakom a sluchom, budem mať sivé vlasy a vrásky.....budem srdiť nechápavých, možno budú na mňa padať ich prekliatia. Budem telesne slabý, unavený, trpieť nejakým neduhom ale trpieť budem potichu. Opustia ma priatelia, rodina, budem osamelý... Ale možno sem-tam sa nájde láskavá duša, ktorá si to uvedomí a ma poteší....možno.
Ale medzitým sa budem vždy dívať na tých, ktorí sú starší ako ja očami ich syna, alebo mladšieho brata. Budem takýto sebec a hrabať pre seba dobré pocity. Som trochu ako narkoman na dobré pocity a preto sa budem snažiť čo najviac rozdávať úctu a pozornosť....
