Mnohí tam idú letecky, a auto si tam prenájmu, alebo pošlú rodinu lietadlom a auto si privezie hlava rodiny...Z krátka ja som jeden z mála tých, čo to robili jedným šupom, - môj rekord bol 21 hodín non stop. Nemal som nikdy problémy s únavou, spánkom alebo s mechanikou auta. Až raz sa mi prihodilo niečo nezabudnuteľné.....
Mal som - Toyotu Celicu, dva týždne dovolenky a vopred radosť z oddychu ako tam dorazím. Vyrazil som z Melbourne hneď v piatok po robote s úmyslom nehnať sa, nerobiť žiadny rekord, odpočinúť si pri prvých známkach únavy. K nálade a ostražitosti mi mali prispieť nahrávky zvukových kníh, komédie ako aj pestrý výber hudby.
Cesta ubiehala fajn a už podvečer som sa prevážal cez most rieky Murray, ktorá je hranicou medzi štátom Viktória a NSW. Tam začala asi tisícpäťsto kilometrová Newel Highway s tými ľudoprázdnymi úsekmi. Bola mesačná noc, čo bolo bonusom a už okolo polnoci tá diaľnica patrila iba mne a pár klokanom, čo sa občas pásli po okrajoch a skákali cez cestu. V predošlý deň boli veľké dažde, a tie tú rovinu popri diaľnici niekedy pretvorili na plytké more. A voda potom pomaličky tiekla smerom k pobrežiu kontinentu. Newel Highway je akousi hrádzou, pod ktorou sú na istých miestach aj potrubia práve na to, aby umožnili odtok. Ale nakoľko táto diaľnica nie je pre krajinu až tak dôležitá, je slabšie udržiavaná a sú tam úseky, kde potrubie nestačí a voda tečie priamo cez cestu. Na tých úsekoch sú výstražné značky, ale aj biele tyčky s označením hĺbky vody... Prebrodil som sa cez niektoré plytké brody bez problému a uháňal ďalej na sever. Bolo asi 4 hodiny ráno, mesiac už zapadol, bola ešte tma a od poslednej osady som prešiel aspoň sto desať kilometrov bez známky ľudského života. Akurát kdesi ďaleko pred sebou som videl nejaké svetlá. Dorazil som na úsek kľukatej cesty s silným tokom vody cez cestu. V tme som videl to hrozivé more vody okolo. A na moje prekvapenie svetlá mojich reflektorov osvietili aj akúsi meravú postavu. Stál tam na ceste pri okraji vody....
Mal špicaté čižmy, denimovú vestu a džínsy, švihácky Austrálsky klobúk, cez plecia prehodený akýsi vak. Stiahol som okno a ho pozdravil ... V tom pološere som si všimol akurát jeho vetrom ošľahanú tvár s dlhými visutými fúzami, neistý vek... “Smiling Jack is the name”, predstavil sa mi žoviálne...”nechceš si namočiť čižmy, že”? Zavtipkoval som... “Ale nie...., je v tom viac ako iba čižmy. Tam trochu povyše mám kamión, ak ma tam vezmeš, pomôžem ti cez ten brod”. Kývol som mu aby nasadol... Najnižšou rýchlosťou s obavami som sa pohol smerom k tomu moru.... Po asi sto metroch brodenia voda stúpla po spodok dverí a hluk vody pod autom prenikal do kabíny. Koniec brodu nebolo ani vidieť.... Zrazu drevené míľniky , ktoré vyznačovali okraje cesty boli preč, vzala ich voda....auto bolo v strede tmavého jazera a už som aj uvažoval cúvať späť. Napätie a strach na maxime. Palubné svetlá auta jemne osvetľovali tvár môjho spolujazdca. Jack sa na mňa pousmial a ma uistil, že to bude v poriadku, robím to dobre, len aby som pokračoval. Voda stúpla skoro po bočné lamely a začala špliechať na kapotu. Nemajúc míľniky na stranách cesty, ani som nevedel, kade mám ísť. Stačí teraz malinké odbočenie vedľa cesty a spadneme do priekopy a koniec! Jack ako keby mi čítal myšlienky, bez slova natiahol ruku k volantu a s istotou otočll volantom. Občas som mal pocit, že sa plavíme. Voda sa dostala aj do karburátora, lebo motor začal vynechávať, kýchať a zhasínať. Tak to je koniec... Tu v tme, na vode, osamelý na milosti tej tmavej vody... Asi naše telá nájdu kdesi v mori...Začal som panikáriť. Ale Jack sa sebaisto usmieval, utišoval ma a bol si istý že všetko bude OK, ešte raz upravil smer, po ktorých všetky štyri kolesá ako keby zacítili pevnú zem, karburátor zrejme vykýchol poslednú vodu a motor ožil. Zanedlho sme videli aj tie biele drevené míľniky, po ďalších asi sto metroch konečne suchá cesta, s odbočkou kamsi do lesíka vpravo. Moje srdce búšilo až v krku, pocit bezpečnosti mi blahodarne znižoval hladinu adrenalínu. “Ja tu vystúpim, mám svoj kamión hentam” hodil hlavou doprava môj tajomný stopár. Sedel som ako zarezaný.
“Jack, na toto tak ľahko nezabudnem”, ledva som mu v tom vzrušení odvrkol.... Ako vystúpil z auta s úsmevom zakýval a zvolal: “Maj bezpečnú cestu, nech ťa pánboh ochraňuje” a zmizol kdesi v tme. Ani som sa mu nestačil poďakovať. Môj stres pomaly opadol, zapol som si hudbu a po asi ďalších dvoch kilometroch dorazil k tým svetlám osady, na okraji ktorej bola benzínová pumpa s bistrom. Okolo nej desiatky áut turistov, ako aj policajné auto s blikajúcimi varovnými svetlami, všetci zrejme uviaznutí dúfajúc, že voda klesne.
Ako som vypol motor pri pumpe, videl som ako sa ku mne blíži pumpár, policajt a aspoň desiatka zvedavých šoférov, dívajúc sa na mňa ako na zjavenie. Hádzali na mňa otázky: “Vy ste prešiel cez brod?”, “To je teda odvaha”, “To je nemožné” “To je samovražda!”
“Nuž prešiel, ale s ťažkosťami”, som odpovedal “...podarilo sa mi to . Vlastne nemal by som hovoriť v jednotnom čísle...sám by som to nedokázal. Ktosi mi pomohol. Nejaký šofér kamiónu menom Smiling Jack”
Keď som vyslovil to meno pumpár a policajt sa očividne zarazili. “Povedal som niečo neprípustné?”
Pumpár mi mlčky naplnil nádrž. “Poďte, pozývam vás na kávu....” Sadol som si v tom jeho bistre, nalepenej na predajňu pumpy, ktorú manažoval s manželkou. Ona nám priniesla kávu. Pumpár ma chvíľu mlčky skúmal ako si tak popíjal a potom prehovoril:
“Vy možno si to ani neuvedomujete, akej sa vám ušlo pocty. Viete, tam v miestach, kde ste sa brodili, pred niekoľkými rokmi stala tragédia. Tak ako vy dnes, sa brodila žena s tromi deťmi v ich aute. Motor sa im zalial a zdochol v polovici brodu, presne v najhlbšom mieste, v bode kde je aj most. Bolo to beznádejné. Zrazu sa za nimi objavilo nákladné auto, za volantom bol človek s veľkým srdcom, známy po celej Austrálii medzi šoférmi kamiónov. Volal sa Smiling Jack. On okamžite pochopil situáciu. Vedel, že sám si riskuje život, ale nemohol sa dívať na skoro istú smrť matky a troch detí. Svojim nákladiakom sa opatrne priblížil k osobnému autu tých nešťastníkov, a tlačil ich z tej najhlbšej vody na tom moste do bezpečia plytčiny za mostom. Bohužiaľ podmytý most neuniesol váhu nákladného auta. Prelomil sa. Kamión sa zvalil do toho prúdu a voda vzala so sebou Jacka. Rodinka sa zachránila, ale Jack sa utopil. Jeho telo nikdy nenašli. Vy ste jeden z niekoľkých, ktorým posledných päť rokov Jack pomohol” Pumpár zamyslene vstal a šiel za pult. Nemal žiadne pochyby o identite môjho záchrancu.
Uvažoval som nad jeho slovami. Že to nešťastie sa mohlo stať, nemám ani pochýb. O tom určite má aj polícia presný záznam. Ale ...kto bol teda konkrétne ten “môj” usmievavý Jack ? Bol to nejaký tulák? Bol to skutočne šofér s podobným menom? Bol to niekto z okolia kto takto chcel oživiť ságu o fantómoví menom Jack, ktorý pomáha ľudom čo sa dostanú do ťažkostí? Ani jedna z týchto postáv mi nesedeli. Ten môj Jack predsa sedel v kabíne vedľa mňa, sálal z neho pokoj, istota a vedomie, že všetko bude OK, vyžaroval zo seba až rukolapné dobro.
Začalo svitať. Mlčky som tiež dopil kávu, zamyslený som sa tiež postavil, kývol na rozlúčku pumpárovi, a než som nasadol do auta a pokračoval v ceste, podíval som sa smerom k brodu........ “Ďakujem ti priateľu....Nech ťa pánboh požehná Jack.....”
