OČAMI NÁVŠTEVNÍKA 3

Švajčiarsko, Rakúsko, Francúzsko - sú to zámožné krajiny, je pekné ich navštíviť, ale rýchle potom vypadnúť. Mali by byť na špičke mojich najželanejších krajín...ale sú blízko spodku. Kto tam žil, krajinu navštívil a jednal s ľudmi týchto krajín, ten mi dá za pravdu. Kdežto Taliansko, Turecko, Thajsko...človek sa do nich rád vracia. Čím to je? Áno, prívetivosťou ľudí. Ste tam stále vítaní, nechcú iba vaše peniaze ale stále máte pocit ich srdečnosti. Bez chladnej nevraživosti a kalkulácie zisku, bez podozrievavosti či dokonca nenávisti voči cudzincom. Prečo sú Švajčiarsko a Rakúsko také, aké sú, o tom inokedy, teraz by som chcel napísať niečo o mojich skúsenostiach s ľudmi na Slovensku. Počas mojej nedávnej návštevy som zažil pár perličiek, ktoré ma prekvapili a sa zdali podivné. Keď som to vykladal domácim, im sa to nezdalo až také podivné, skôr normálne. Uvediem pár príkladov. Možno raz osoby, ktoré boli účastníkmi týchto incidentov, sa identifikujú. Stalo sa to ku koncu augusta tohto roka..... Šiel som na istý úrad si dať niečo overiť. Na vrátnici velkého komplexu úradov nebolo ani ducha. Na moje hlasné "Dobrý deň" vystrčila zamestnankyňa hlavu spoza dverí (v rukách tanier s akousi potravou) s otázkou "Čo si prajete." (Znelo to ako ..čo ma vyrušujete!). Po jej inštrukciách som sa dostavil k dverám, za ktorými som počul veselý ženský džavot. No výborne, som si pomyslel. Zaklopal som. Nič. Veselá debata nerušene pokračovala. Po minútke dvoch znova klopem. Zase nič. Ako keby ma nepočuli. Vrátil som sa a poprosil vrátničku, aby ma ohlásila, lebo ma asi nepočujú, (možno majú zvukotesné dvere, ..ale potom...prečo ich počujem ja? nechápem....) "Nie, telefón nemáme, len tam zaklopte silnejšie." Ma to síce mrzelo, ale som to urobil. Aj ja sa niekedy ponáhľam.... Som to urobil, hneď sa dvere otvorili a jednou z dvoch dám som bol nevraživo "odsunutý", aby som počkal. To počkanie bol asi iba ich zaužívaný trest voči bezočivým klientom ako ja, ktorí si dovolia zaklopať. Môj "trest" uplynul po troch minútkach. Nikoho tam tie dve ženy nemali, ale som ich asi prerušil v "dôležitej" debate možno o móde alebo varení. Druhá epizodka. Polus Bratislava. Moc pekný komplex, obchody ako tie u nás. Tak tu bude asi aj jednanie na úrovni. Veľký omyl! Kúpil som v Carefour tri drobnosti a prišiel k expresnej pokladnici. Nebol tam nikto a za mnou sa postavil ďalší zákazník s košíkom. Pokladníčka sa na neho oborila s otázkou: "Koľko tam máte vecí?" On že asi päť. "Dúfam, že nie sedem alebo osem!"- nevraživo odvrkla pokladníčka (bolo nám hneď jasné, kto je tam Pánom). Zdalo sa mi to podivné, lebo v mojej adoptovanej krajine ak v express pokladnici nie sú zákaznící, vypomáha kolegyniam a nabáda zákazníkov, aby prešli k nej, aj keď majú veľký nákup. Naviac nepoužíva takýto protivný tón, maximálne slušne s úsmevom napomenie. Jemne som jej naznačil, že nikoho ten pán za sebou nemá a že by jej to nemalo vadiť. Môj koment bol veľmi nepriaznivo prijatý a spustila na mňa tirádu. Na Slovensku možno je to normálne, ale ja som bol v rozpakoch a iba som poznamenal, aby sa radšej usmiala, ako to robia predavačky u nás, ale to bolo ešte horšie, tiráda sa iba zintenzívnila. Mohol (a možno aj mal) som sa staviť u manažéra Carefour a toto jednanie tam u neho zatrhnúť, ale mohlo to znamenať stratu práce pre túto osobu, lebo viem, že sa aj na Slovensku snažia kultivovať v praxi to staré dobré heslo : "náš zákazník - náš pán". Znechutene som odišiel. Ďalšie mínus pre krajinu. Tretia epizodka. Pred šiestimi mesiacmi v AU parku kúpený televízor príbuzného vyvinul akési pískanie po asi 15 minútach prevádzky, asi prehriaty transformátor.... velmi nepríjemné , niečo ako tinitus v ušiach. Zavolám do servisu, ozve sa mi hlas muža "No prosím!" Znelo to ako "Čo už zase!..." alebo "Odpáľ!". Po popise problému som dostal radu, že to je dosť bežné, aby sme si na to zvykli.... Až mi to vyrazilo dych. Je tu záruka na tovar, krátko po kúpení vada znemožňujúca použitie, a si na tú vadu máme zvyknúť?!... Moja pripomienka , že takúto radu si nech nechá pre seba, vari by on chcel taký televízor?, načo vôbec existujú?, nie sú tu náhodou na to aby slúžili zákazníkovi a dodržali záručnú zmluvu?.... ho priviedla k vytriezveniu a ak už nie možnej opravy, ktorú vlastne mal on zabezpečiť lebo tam bol kúpený televízor, tak aspoň odkázanie k iným opravárskym podnikom. Zase nepriaznivé body pre Slovensko. Podobných situácií som tam zažíval skoro každý deň a začal som uvažovať ...čím to je? Nikto, s kým som o tom hjovoril, si nebol istý, dávali mi tam rôzne teorie, ale ani jedna akosi nesedela. Spomenul som si na jednu príhodu mojich známych, ktorí tiež po desaťročia žili v Austrálii. Ešte za socializmu sa stretli úplne náhodou vo Viedni so starými známymi z Československa. Veľké zvítanie, ale potom iba monológ tých z Československa o tom, kde už všade boli, Juhoslávia, Bulharsko ...to koukáš vole co? ...nabudúce Kanáre....ale ani jedna otázka na tých z Austrálie o tom, čo tam robia, ako žijú, už iba rýchlo rýchlo, cak-cak..už musíme letet.....tak dovi, ahoj..... Toto sa mi vybavilo počas mojej návštevy na Slovensku, lebo som si uvedomil, že sa stretávam s niečím podobným. Typický príklad: Bol som komusi predstavený a všetko bolo fajn až do momentu, keď vysvitlo, odkiaľ som. Pre mnohých bol ten fakt ako nejaká výzva, ako keby boli napadnutí nejakým útokom na svoje ego alebo schopnosti. Okamžite sa chopia slova, začnú rozprávať o svojich príbuzných, ktorí kamsi zacestovali alebo niekde žijú, o o sebe a ich vlastnej obchodnej šikovnosti, financiách a podobne. Nemusím sa na nič pýtať, ani k slovu nepustia, reakcia bola rovnaká či už u bývalých priateľov alebo úplne cudzích ľudí. Pre mnohých bolo vyzdvihnutie vlastnej dôležitosi prvoradé a nedajbože, aby cudzinec čo len mukol. Nič sa spytovať nemusíme, však my vieme, ako vám pečené holuby padajú do huby..... Zaujímavý efekt. Spoznám a viem, čo príde, len mlčky pozorujem ako psychológ svojich pacientov a nechávam ich sa vybúriť, pokým sa nerozlúčime. Analyzoval som tento jav aj so svojim známym, ktorý ho tiež postrehol, ale zatiaľ stále ešte nepoznáme odpoveď. Experti na ľudskú povahu na to asi budú mať nejaké vysvetlenie, popis či výraz. V Austrálii sa mi to nestáva, tu som sa s ničím podobným nestretol. Nie je to predsa nič závideniahodné či provokatívne, ak niekto niekde žije, bol alebo pricestoval zo vzdialenej zemi. Moji príbuzní na návšteve tu v Austrálii boli skôr zahrnutí zvedavými otázkami záujemcov než takým reakciám, ktorých som bol na Slovensku mnohokrát útrpným nemým aktérom. Čím to asi je? Možno na to s čitateľom týchto riadkov prídeme. Sľubujme si od toho zlepšenie sebareflexie každého z nás, ale hlavne zlepšenie medziľudských vzťahov.