Santa z Melbourne.

Navonok vyzeral celkom normálne, ale nikto mu do duše nevidel. Zo straty milovanej manželky sa nemohol mentálne pozbierať. Vzdal sa všetkého, čo mal, jeho pamäť sa zablokovala. Jedného dňa sa vytratil z nemocnice a jeho stopy sa rozplynuli v diaľavách. Vandroval bezcieľne po uliciach, až ho čudáka prijali medzi seba bezdomovci. Nemal nikde pokoj, začal cestovať autostopom z mesta do mesta po celej krajine, v podvedomí však stále kohosi hľadal. Aj zabudol, koľko času uplynulo, než sa jeho myseľ začala upravovať, a začal racionálne rozmýšľať. Začínal chápať svoju situáciu, že asi prekonal nejakú traumu, a dokonca sa začal zaujímať o malé príležitostné práce. Časom sa mu objavovali akési matné spomienky, ako keby v minulosti mal rodinku. Snáď manželku a aj deti? Dokonca sa mu vynárala aj ich približná podoba, ale čosi v jeho duši tie tváre podvedome nepochopiteľne zamietalo. Nemohol však nájsť nitku súvislostí, ani spôsob hľadania odpovedí na svoje otázky. Po rokoch sa dostal späť do Melbourne, z našetreného si prenajal strechu nad hlavou a hľadal si robotu. Dostal sa na nočnú zmenu - doplňoval tovar v regáloch v obchode s potravinami v nákupnom centre. Manažér si tohto tichého záhadného človeka obľúbil kvôli jeho pracovnej morálke - prístupu k práci, a keď náhle pred Vianocami potrebovali Santu, on sa ponúkol a manažér ho doporučil. Po krátkom kurze sa dostal do červeného kostýmu a kresla Santu na pódiu v nákupnom centre. Takto vysedával s bielou bradou a fúzami a rodičia mu nosili svoje ratolesti, aby sa im prihovoril a vyfotografovali ich s ním.
V posledný večer pred Vianocami šla okolo skupinka detí – jedna z mnohých a zvedavo ho obzerali. Medzi deťmi si všimol jedného chlapčeka s dievčatkom, ktorí sa držali za ruky. Keď sa im stretli pohľady, čosi v ňom vzbĺklo. Tá tvár dievčatka mu silne pripomenula tú ženu, ktorú si nemohol z pamäti v posledných dňoch vymazať. Aj deti ťahalo k Santovi ako magnet. Nedalo mu to a pozval si ich k sebe. Učiteľka vyhovela deťom i jeho pozvaniu. Keď si ich oboch posadil na kolená, sa spýtal: “A akože sa voláš?” „Mary„ A ty? „John“ To bola tá iskra, ktorá zažala oheň! Telom mu prebehol už dávno zabudnutý pocit a so vzrušením im položil zdanlivo rutinnú otázku - „Čo by ste želali od Ježiška?“ Chlapček bojazlivo prehovoril: “My máme skoro všetko Santa, ale čo iné deti majú, ale nie my , sú mamička a otecko. Vraj po nehode išli do nebíčka .”
..... Roztriasli sa mu ruky, ale chlapček pokračoval: “Keby nám Ježiško poslal späť aspoň jedného ...., bez nich je nám smutno.” Obaja, dievčatko aj chlapček, s prosbou v očiach objali Santu. Chytilo ho to za srdce, vtedy si uvedomil, že mu na kolenách sedia jeho vlastné deti!
Chlapček ani dievčatko nechápali, prečo má Santa slzy v očiach. Keď ich ešte silnejšie privinul a s tichým vzlykom zašepkal:
"Deti moje, Ježiško vašu prosbu práve splnil”.