Volal sa Michal, narodil sa v malom meste na Slovensku v polovici sedemdesiatych rokov, bohužiaľ, mimo manželského zväzku. Otec sa ešte pred pôrodom ilegálne dostal za kopčeky a zmizol kdesi za oponou. Matka, jednoduchá deva, sa rozhodla nepodstúpiť potrat a Michala si ponechala. Kvôli stigme nemanželského dieťaťa sa musela presťahovať. Mala ťažký, osamelý život. A Michal rástol, ale bol v čomsi iný, ako deti v jeho veku. Dlhé ruky, zakríknutý, ale matka ho mala rada takého, aký bol. Zbožňoval sa hrať s loptou a ešte nevedel ani chodiť, ale prekvapil svoju matku svojim reflexom a šikovnosťou tú loptu zachytiť, alebo aspoň odraziť, proste vedľa seba neprepustiť, keď ona mu ho v ich skromnom byte hádzala. To bola najmilšia zábava pre Miška. Bol vždy šťastný, keď sa s ním takto mamka hrala.
Keď nastúpil do školy, jeho výzor a čosi zvláštne na ňom zapríčinilo, že sa ho deti stránili a robili z neho v každej možnej situácii posmech. Jeho dlhé ruky skoro po kolená, mu vyniesli prezývku Šimpanz. Miška to samozrejme trápilo. Byť milovaný, chcený, patriť do spoločnosti, je základná ľudská potreba, a keď už nie chcený, aspoň byť tolerovaný. A Miško nebol ani tolerovaný. Bol milovaný iba mamkou. Chudák, sa snažil, ako len mohol. Chcel sa začleniť medzi deti, chcel byť jeden z nich, ...ale jedine, čo dokázal lepšie ako iné deti, bolo stáť v bránke a chytať. Brankárom nechcel byť nikto, a keď už naozaj nebolo nikoho, on sa ponúkol. Brankár je na pohľad skoro zbytočný, veď každý chce vyniknúť ako útočník, ktorý zožne slávu, ako náhle kopne gól, že? Ako napríklad Robo Horský. Ten bol až primadonou, urastený fešák, obdivovaný aj vďaka šikovnosti s loptou a veru mal úspech aj u dievčat... Miško ho tajne obdivoval tiež. Robo Miška nikdy k sebe nepripustil, alebo láskavé slovo nepovedal. Bol najväčším trýzniteľom Michala. Deti vedia byť veľmi kruté a bezcitné. Ten si z neho kdekoľvek a kedykoľvek len mohol robil posmech, aby takto zaskóroval ešte viac u svojich rovesníkov.
"Tak dajme Šimpanza do bránky, však čo na tom záleží, ja dám viac gólov, ako ten debil dostane. Hybaj sem Šimpo!" Zosmiešnený a ponížený chudák strašne trpel. Jeho sebavedomie zrazené na minimum. Ale Michal, aj tak celý rád, že je tam iskierka nádeje, skromne dobehol a poslúchol. A v bránke bol dobrý, veľmi dobrý. Neskutočne dobrý. Musel byť. To by bolo urážania, keby tú loptu pustil!
Ale nepustil. Ani raz neprepustil loptu za seba a jeho rovesníci si si mysleli, že to iba mal šťastie, alebo že oni výborne bránili. To, že je v niečom dobrý by nepripustili. Ako inak, predsa Šimpanz je obyčajný neschopný pako, že?
Michal zbožňoval byť v bránke. To bolo jeho jediné forte a spôsob, aby bol aspoň tolerovaný. Vždy keď mohol, otravoval, aby decká hrali futbal a on chytal, a keď súhlasili, on starostlivo vyznačil svoju bránku čapicou a taštičkou, ktorú potom tak dobre bránil, že dať mu gól bolo skoro nemožné, a ak áno, tak iba z trmy-vrmy pred bránkou, alebo že ho protivníci zákerne pridržali.
Dospieval v dobe zamatovej revolúcie a hneď po nej sa dostal za hranice. Nikto nevie prečo, ale tušili, že si ho tam zavolal otec, ktorý sa nikdy neoženil, bol samotár a trochu podivín, ktorý už tam žil a vlastnil prosperujúcu autodielňu v malom mestečku. O Michalovi vďaka svojej rodine trochu vedel, a takto chcel napraviť krivdu z pred tých rokov. A tiež potreboval nasledovníka v jeho úspešnom podnikaní.
Michal robil s otcom a po práci sa tam zapojil aj do futbalového klubu, samozrejme ako brankár.
Jeho chytanie bolo fenomenálne. Jeho inak slabší klub dokonca prvýkrát v histórii skončil na špičke a kvalifikoval sa na postup do vyššej súťaže nie k vôli útoku, ale vďaka brankárčeniu toho záhadného "Tscheche". Dokonca chýr o jeho schopnostiach prenikol aj do ligových klubov....
Bohužiaľ, nehoda v dielni, keď sa vo vysokých otáčkach rozpadol a rozletel brúsny kotúč a zabil Michalovho otca, ukončil aj jeho kariéru brankára, ale aj podnikateľa. Neovládal reč ani spravovanie podniku, rozhodol sa všetko predať, investície otca, dva domy, autodieľnu a návrat na Slovensko. Právnici ho tam síce trochu ošklbali predtým, než ho vyplatili, ale aj tak sa vrátil domov dosť zámožný. Mal dobré srdce, nezabudol na matku a hneď jej kúpil v strede mesta krásny byt....On sám však ostal skromný, zdržujúc sa v ústraní, ale sledoval miestne dianie a dozvedel sa o malom podniku na výrobu doplnkov do áut. Podnik sa boril s finančnými problémami a hrozil mu zánik. Michal si dal čas na štúdium solventnosti a pomocou šikovného právnika zakúpil väčšinový podiel fabriky. Nikto okrem toho právnika nepoznal jeho identitu. Neskôr však osud zahral na jeho nôtu. Príchod automobiliek na Slovensko znamenalo dopyt po jeho výrobkoch a prosperitu aj pre jeho podnik.
Počas štúdiá profilu zamestnancov ho prekvapilo meno Róbert Horský. Dátum narodenia sedel, bol to jeho bývalý trýzniteľ z pred tých rokov! Pracoval, alebo skôr ako futbalové primadony to často robia, ulieval sa, ako predák v fabrike. Bol už zhasínajúcou hviezdou miestneho klubu.
Pri fabrike mali ihrisko pre zamestnancov a on ešte stále si rád zahral futbal. Samozrejme postavil sa do bránky a po úspešnom bránení stavil sto korún za každý gól z jedenástky. Vraj zaplatí stovku každému, kto mu dá gól, ale vyinkasuje stovku od toho, kto ten gól nedá. Vidina ľahkého zárobku nalákala hodne záujemcov.
Ale nikto ho neprekonal! Peniaze nepotreboval, a aj tak to čo vyhral by rozdal po zápase v hostinci. Už mal asi tisícku pod čapicou pri žŕdke, keď sa objavil Robo Horský so svojimi prismrdačmi. "Hej Robo, hybaj sem, tu strácame kilečká, pomôž nám ich dostať späť" zavolali naňho.
"Samozrejme, koľko ste stratili ...preboha ...tisíc? Tak nič takého tu nestrpím a dostanem ho jedným kopom" pustil Róbert povýšenecky.
“Hej ty, kamo..... ako sa voláš?“
„Michal“ Michal sa veľmi zmenil. Hodne narástol do výšky a jeho telo akosi dobehlo jeho dlhé ruky.
„Michal?”, nespoznal Šimpanza...
”Počúvaj nemám moc času, stavme sa hneď o tisícku?"
Michal prikývol. Robo, celý sebavedomý, ako zase zaskóruje, podcenil protivníka. Rozbehol sa a kopol. Bol to mohutný kop, ale Michal loptu chytil.
Róbert sa čertil. Nielenže prehral tisícku tu, s nejakým niktošom, ale bolo ohrozené jeho dobré meno. Už bolo práve po šichte a robotníci, ako vychádzali z fabriky, sa začali zhromažďovať, keď sa rozletel chýr o nevídanom dueli. Róbert celý červený v tvári navrhol, či by prijal stávku za dvetisíc. Michal bez rozmýšľania prikývol.
Róbert tentoraz dôsledne umiestnil loptu, vysúkal si rukávy a istý svojej zručnosti sa opäť rozbehol a ...Michal s malinkým zaváhaním predsa len loptu chytil.
Bolo to niečo absolútne neprijateľné. Tento podivín mu začal nahlodávať kariéru! Sympatie a obdiv prítomných sa začali prenášať na mysteriózneho brankára.
Tento smrad... no tak toto mu teda nedarujem!, v duchu besnel Róbert.
“Hej ty, ..ešteraz ....akože sa voláš? ....ó áno, Michal, že? To bolo dobré, mal si šťastie! Ale čo tak ešte raz a tentoraz o päť tisíc?”
Michal trochu zaváhal, ale mlčky prijal stávku. Robo zavolal na svojich poskokov, aby mu doniesli kopačky. Prezliekol sa do trenírok, obul si kopačky, trochu sa rozcvičil a úplne sa tešil, ako tentoraz dostane späť svoje prehraté peniaze, ba i čosi naviac a zároveň znemožní tohto niktoša a získa späť obdiv svojich rovesníkov.
Napätá atmosféra, Robo starostlivo umiestňuje loptu, dav okolo bránky stíchol a najlepší strelec celého okresu sa rozbehol a strelil mohutnú, bleskovú ranu..., niekoľkí zrevali "góóóól" ..., ale predčasne. Lopta bola tak rýchla, že kamsi zmizla... Michal sa pozviechal zo zeme stískajúc loptu na hrudi!!!
Zbehli sa okolo neho všetci prítomní zamestnanci, vyjadrujúc slávu a obdiv, ako aj šéf prevádzky, ktorého vylákal krik a ktorý presne vedel, kto Michal je, ale držal sľub, že nikomu to nepovie.
Róbert, celý zronený a odstrčený si sadol na zem. Nikto si ho nevšímal. Práve stratil niekoľko tisíc, ako aj svoje postavenie neporaziteľného kráľa koženej, ale čo ešte horšie, to od nejakej nuly..... Michal kývol na šéfa , keď sa vymanil z hlúčika obdivovateľov a čosi mu pošepol hádžuc hlavu smerom na Róberta.
Šéf podišiel k Robovi. "Do kelu...toto mi bol čert dlžný!!” hromžil Róbert...
“Tak čo mi povieš šéfko? Ktože presne je tento Michal?" tentoraz sa už skromne spýtal Róbert.
Šéf mu na to: "To je direktor podniku. Mám pre teba odkaz od neho. Hovorí ti niečo prezývka Šimpanz?”
Róbertovi to vyrazilo dych .... Začalo mu svitať. Vybavili sa mu príhody z pred tých rokov, ako zhadzoval a trýznil toho Michala. A fakt!! Je to naozaj on!!! Nezmohol sa iba na : "Mám si baliť, že?"
“Nie” opravil ho šéf: “Bolo by mu potešením, keby si si našiel pre neho čas dnes večer v reštaurácii a by ste si pospomínali na staré časy." Robert zašepkal: "Veľmi rád....som mu veľkým dlžníkom"
