Nikdy sa nesnaž pomôcť klokanovi.

Jazdil som v tých Ranges, keď náhle veľký klokan skočil na cestu pred mojím autom. A bol to veľký kus, aspoň dva metre vysoký a skákal po ľavej strane. Ja som zvyknutý na klokanov a vedel som čo tento urobí. Bude pokračovať po ľavej strane. ....Ale potom ako ho budem chcieť predbehnúť spácha samovraždu skočiac doprava pred auto a tak ho zrazím! Neviem prečo to klokany robia, ale vždy to urobia.
Ale ja som mazanejší ako priemerny klokan. Zrýchlil som, predstierajúc, že ho chcem predbehnúť, ale potom náhle zabrzdil. On sa mylne domnievajúc, že idem ho nabrať, skočil krížom cez cestu predo mnou. Ja som pomaly pokračoval v jazde ale klokan obraný o svoj smrteľný čin, odskákal na pravú stranu a sa pokúšal preskočiť drôtený plot.
A preskakovať drôtené ploty je niečo, v čom klokany vždy zlyhajú. Priskackajú k nim rezolútne, pôvabne vzlietnú do vzduchu, ale obyčajne zakopnú do horných prameňov drôtov a padnú na ksycht.
Potom sa zdvihnú zo zeme, vypadajúc hlúpo, odkulhajú.
Tento robil presne ako som predpokladal. S tým nádherným pôvabom, čo charakterizuje klokanov, doskákal k plotu, potom s veľkým odrazom sa vzniesol a ho to malo preniesť cez jednoposchodovú budovu. Neprenieslo! Jeho zadné nohy sa zachytili na drôtoch a padol na svoju tvár.
To bolo ako sa to vždy stane, ale tento klokan bol mimoriadný babrák. Jeho zadné nohy zakopli do horného drôtu a ako padal, ten spodný sa pritlačil na druhú stranu labky a ako tie drôty tým pádom točil, jeho váha utiahla pascu, lebo keď padol na zem, bol dobre zaistený. Nedostal by sa z toho iba tak, že by ho nejaký chmuľo oslobodil.
Tým chmuľom som bol ja.
Zabrzdil som, vystúpil z auta a sa priblížil ku klokanovi. A veru vypadal dosť smiešne s jeho nohami hore vo vzduchu a jeho hlava otočená na bok na červenej tvrdej zemi. Bol to pekný kus. A smrdel ako mixtúra zdochnutej mačky, psa a poriadne smradľavej ryby. Poškrabal som sa po hlave a uvažoval nad problémom. Jediný spôsob ako ho vyslobodiť bolo uvoľnenie ťahu drôtov a to zdvihnutím klokana. Vážil asi tonu takže to bolo určite nemožné. Bolo mi jasné, že sa musia preseknúť drôty. A ja som v aute nemal nástroje na sekanie drôtov.
Klokan sa na mňa díval bezvýrazne. Občas zo seba vydal hlboké snáď hroziace krochkanie. Ale ležiac tam na tvári, s jeho veľkým zadkom vo vzduchu, s voľne visiacim chvostom na strane a veľkými drápami zachytenými v drôtoch plota, akosi neohrozoval ani človeka tak bojácneho ako som ja.
Uvažoval som. Klokan ďalej krochkal a smrdel.
Napadlo ma, že by som mohol zájsť do najbližšieho mestečka pre pomoc, ale to by potrvalo pár hodín. Bol horúci deň. Klokan by zahynul behom dvoch hodín. Mal som pušku v aute a som si myslel, že strela by mohla preseknúť drôty. Vytiahol som pušku a ju nabil. Pamätajte si, že toto bolo prvé blízke stretnutie aké som kedy mal s klokanom. Dnes, keby som bol v podobnej situácii, by som jednoducho pokračoval v jazde. A to s veľkou rýchlosťou....
Ako to teda bolo, som opatrne priložil hlaveň pušky k stočeným drôtom a potiahol kohútik. Strela usekla drôt. Nohy, zadok a chvost klokana padli na zem.
Očakával som, že vyskočí a celý šťastný odskacká... Ale nie.
Iba tam ležal, krochkal a smrdel.
Nevedel som, čo robiť. Dávať prvú pomoc klokanovi nepatrí medzi moje zručnosti.
Uvažoval som čo mám robiť, čo stále robievam pár minút v podobných situáciách. Položil som pušku na zem a preliezol cez plot s úmyslom nejak povzbudiť klokana, aby sa pozbieral a odskákal.
Klokan iba ale tam ležal, krochkal a smrdel. Zdalo sa mi, že jeho nohy sú v poriadku.
Zohol som sa poštuchal som ho do rebier.
Ten zlovestne zakrochkal vyskočil na nohy a hrabol ma prednými labami okolo krku. Nezasvätenému pozorovateľovi by sa to videlo ako láskyplné gesto vďačného tvora. Nebolo to!
Už som videl klokanov robiť tento kúsok s psami. Keď je klokan obkľúčený loveckými psami, postaví sa chrbtom k stromu, ako sa psi priblížia klokan ich chvatne prednými labami a si ich podrží. Potom zdvihne jednu z nôh pod brucho psa a rozpára ho na kúsky obrovskými pazúrmi. Raz som videl veľkého vlčiaka rozpolteného skoro na dva kusy klokaními pazúrmi.
A toto bol očividne osud, aký mal na mysli pre mňa aj tento klokan. Vydal som zo seba protestný výkrik, ale klokan si toho nevšímal. Snažil som sa vyslobodiť, ale jeho laby boli pevne zovreté okolo môjho krku. Klokan sa zdal ešte trochu omráčený, lebo akosi sa neponáhľal s páraním môjho brucha.
S prekvapivou iniciatívou, rozhodol som sa na metódu koaly:
Keď je koala napadnutá, zachytne sa pevne podbrušia útočníka. Takto útočník - obyčajne divý pes dingo - nemôže sa dostať na koalu ani zubami alebo pazúrmi k nijakej zraniteľnej časti tela koaly. Ak to je nevyhnutné, koala bude tam visieť pokiaľ dingo nezahynie.
Ozbrojený týmto kúskom vedomosti hodil som ramená okolo klokanovho krku a omotal som si nohy okolo jeho tela. Klokan krochkal. Ja som tam visel ako blázon, zvedavý čo urobím ďalej.
Klokan urobil zopár chabých pokusov dostať svoju nohu pod moje brucho, ale nemal nádej. Akurát čo urobil, mi otĺkol môj veľký zadok svojim kolenom.
Celá situácia nebola až tak dramatická ako smiešna. Tam som bol ja, zavalitý muž stredného veku s mojimi rukami a nohami objímajúc najväčšieho a najsmradľavejšieho klokana aké kedy brázdilo Flinders Ranges. Hocikto, keby to bol videl, by tam žasol. Ale nikoho tam nebolo a ani tam často nikto nechodí.
Takže ... Ako to vyriešiť? Ak ho pustím, klokan dostane šancu na aspoň jeden posledný zásah svojím pazúrom. Pri pomyslení na to, moje črevá sa len tak chveli v svojom chabom krehkom obale. Na druhej strane nemohol som do nekonečna objímať túto príšernú potvoru. Koaly sa môžu kľudne držať dinga kým ho nevysilia a zahynú, ale ja som si bol istý, že klokan má o moc väčšiu kapacitu na prežitie ako ja.
Moja puška bola pár metrov za plotom, ale nemal som šancu sa k nej dostať. Díval som sa do bezvýrazných očí klokana, a ten sa díval späť tiež bezvýrazne.
A potom skočil.
Pravdepodobne som jediný Austrálčan, ktorý vôbec kedy sa nalepil na brucho veľkého klokana, keď skákal. A bol to mimoriadne zvláštny zážitok.
Cítil som napnutie každého svalu zvieraťa, každé šklbnutie ako mu zadné nohy zabrali. Ako keď sa stlačená pružina prudko vyrovná. Klokan sa vzniesol do dvojmetrovej výšky a bral ma so sebou! A potom znova a znova! Ten mizerný tvor skákal a niesol ma preč!
Moc jasne sa neuvažuje, keď sa držíte brucha klokana skákajúceho cez kamenistý povrch Flinders Ranges. Ja som jednoducho nevedel, čo mám robiť.
Som tam iba visel a zo strachu reval. Ten len skákal ďalej do divočiny nesúc mojich mizerných, vystrašených deväťdesať kíl tela bez očividnej námahy.
Podivne to bola celkom lahodná jazda. Nebolo tam žiadne buchnutie ako klokan pristával. Iba rytmicky záchvat jeho svalov, ako skákal vpred, letel cez vzduch, dotkol sa zeme a odrazil sa znova.
Zdalo sa že ideme poriadne rýchlo. Dívajúc sa cez plece klokana som videl ako sa moje auto zmenšuje v diaľke!
Myslel som si, že ho budem musieť predsa len pustiť ale potom ma klokan na mieste vypitvá. Medzitým som jediné čo mohol robiť bolo sa ho držať a dúfať, že sa niečo stane. Nemohlo ma napadnúť čo.
Toto pokračovalo asi desať minút. Z tohto podivného pohybu som dostal morskú nemoc. S morskou nemocou, smradom klokana v absurdnej desivej situácii bez zrejmého rozriešenia, nebol som najšťastnejší človek.
A potom sa klokan zastavil. Otvoril som svoje vystrašené oči a ocitol som sa na okraji desaťmetrovej rokliny visiac v pazúroch klokana.
Klokan sa zastavil, lebo nemohol pokračovať, jedine iba keby sa bol rozhodol sa vrhnúť seba - aj mňa - dole do záhuby.
Bezpochyby, to bolo presne, nad čím uvažoval ako tam stál, s ešte menej výrazným hlúpym ksychtom ako predtým, so svojimi nechtami na pazúroch na okraji rokliny, a ja visiac v priestore.
To bolo trošku moc pre človeka, ktorý nemal inú ambíciu ako pomôcť nešťastnému zvieraťu.
Podíval som sa dole. Ten zráz nebol viac ako desať metrov, ale dosť pre človeka v mojej fyzickej kondícii. Všimol som si, že pár metrov doprava bol hustý porast lantany.
Som jediný človek na svete, ktorý vie ako je mozog schopný sa koncentrovať, keď visí v labách samovražedného klokana desať metrov nad bodom dopadu.
Musel som donútiť klokana aby sa posunul po okraji previsu aby sme boli nad lantanou. Aj keď práve desaťmetrový pád do hustého porastu nebol želateľný, bol nekonečne prijateľnejší oproti situácii v akej som práve bol.
Na druhej strane klokan bol rozhodnutý stáť na okraji zrázu uvažujúc či má skočiť priamo dole na tie skaly.
Ja som len chcel by sa pohol pár metrov do prava, a tak že keď sa odtrhnem od neho, aspoň padnem do relatívne pohodlného kríka lantany.
Ale ako donútiš klokana sa pohnúť, keď sa mu držíš na bruchu, a visíš nad
roklinou? Nemal som predchádzajúce skúsenosti. Improvizoval som.
Jedinú časť jeho anatómie, na ktorú som mohol zaútočiť bolo jeho ľavé ucho.
Toto ucho bolo blízko mojej tváre a napadlo ma, že ak mu tam spôsobím bolesť, klokan sa pohne do prava.
A mal som jediný spôsob ako mu tam tú bolesť spôsobiť. Kusol som ho.
Chlpaté ucho smradľavého klokana je odporná vec na zakusnutie, ale malo to dramatický účinok. Klokan vydal zo seba hlasný bolestivý rev a vyskočil do vzduchu a s božím milosrdenstvom doprava po hrane previsu. Môj rozmazaný zrak videl priamo dole lantanu, odmotal som si ruky od krku klokana a nohy od jeho tela a tvrdo a zlomyseľne som kopol do jeho brucha odraziac sa do priestoru.
Prirodzene som si myslel, že zahyniem, ale hocičo bolo lepšie ako muky a neistota v pazúroch samovražedného klokana.

Ako sa stalo, padol a vnoril som sa do lantany bez nejakých škodlivých následkov okrem toho, že mi to strhlo z tela väčšinu šiat a mal som doškriabaný každý štvorcový centimeter môjho tela tými malými osteňmi, čo ochraňujú lantanu od tlstých chlapov, čo sa vymlátia do nich.
Po asi desiatich minútach zápasenia s lantanou som sa z nej celý vyčerpaný doškrabaný a poriadne nasraný na klokanov vynoril.
A klokan, ktorého som zachránil od jeho mizernej smrti stál hore na okraji dívajúc sa bezvýrazne dole.
Kráčal som na spodku rokliny, až tým som nenašiel prístup hore.
Moje auto bolo neďaleko, a som sa k nemu dostal predtým než som skonal od smädu a úpalu.
Našiel som pušku a podíval sa späť na klokana v zatrpknutom revanši vážne uvažujúc ho odstreliť.
Ešte stále tam stál na tom pahorku dívajúc sa bezvýrazne.
Rozhodol som sa proti revanšu, sadol si do auta a hundrajúc nadávky som šiel preč.
Nech už bude ako bude, už nikdy viac nepomôžem klokanovi v núdzi.