Jožko bol starým mládencom, lesníkom. Býval v domčeku na kraji lesa. Nemajúc rodinu, mal kopu času. Často chodieval do neďalekej krčmy na konci dediny si podebatiť s kamarátmi a zahrať mariáš. To bolo zlatým klincom jeho inak nudných dní. Niekedy sa vrátil domov až nad ránom, ešte dosť nacenganý, a potom spal celý deň. Však bol sám, nikto ho z postele neduril. A tento deň sa veru zobudil poriadne neskoro. Hlavne preto, že predošlú noc si dal “do nosa” viac ako obvykle a tiež lebo bol daždivý, tmavý jesenný deň a aj pytliaci asi mali fajront. Trochu sa umyl, dal si šálku horúcej kávy, obliekol sa a hajde. Samota ho hnala aj v tom daždi k jeho priateľom v krčme. Bola už tma, keď sa konečne vytrepal z domčeka s dáždnikom v ruke. A vonku bolo božie dopustenie....Vietor a dážď na aký si ešte nepamätal. Keď mu víchor dogniavil a vytrhol z rúk starý dáždnik, ani sa ho nesnažil zachrániť... zmizol kdesi v tme v kroví za priekopou. Stačil akurát doklusať k búdke autobusovej zastávky. Hustý dážď bubnoval na plechovú strechu zastávky ako tam dumal, či nebude lepšie vrátiť sa domov. Ako tak sedel a uvažoval, zo zákruty cesty lesa sa vynorilo auto. Všimol si ho dosť neskoro, až keď bolo celkom blízko, lebo nepočul motor a asi malo slabé batérie, lebo reflektory ledva svietili. Tiež bolo divné, že šlo veľmi pomaly, skoro iba krokom. Jasné... pomyslel si ...opatrný šofér v takom hustom daždi. Jožko celý natešený vyskočil a mával ako to robia stopári. Auto - Trabant - sa pomaly prigúľal a on veru nečakal ani kým sa zastaví, rýchle skočil z pod prístrešia k autu, otvoril dvere a friško nastúpil. Auto pokračovalo... Jožko celý natešený sa otočil k šoférovi... a zmeravel. Žiadny šofér tam nebol! Absolútne nikto. V celom aute ani na zadných sedadlách! Ale auto sa hýbalo... Zrazu si uvedomil, že nepočuje ani motor. Predsa dvojtaktný Trabant je dosť hlučný, ale motor nešiel! Jediný zvuk vydávali ťažké kvapky, ktoré bubnovali na streche a kapote. Voda sa liala predným sklom a tak ho myla, že aj stierače by boli zbytočné.... keby šli. Jožko tŕpol a s úžasom sledoval, ako sa auto približovalo k zákrute. Toto nie je možné! To asi snívam...! Bol od strachu až meravý. Určite skončí v priekope. Už - už chcel natiahnuť ruku za volantom, ale v správny moment sa odkiaľsi objavila ruka, osvetlená mdlým zelenkavým palubným svetlom a otočila volantom, potom zmizla a auto pekne vybralo zákrutu! Tak toto je vrchol! Adrenalín pumpoval tak intenzívne, že zo strachu nebol schopný pohnúť jediným svalom. Bez muknutia, ako hrom do buka sa díval pred seba, ale jedným okom vnímal priestor kde mal byť, ale nebol šofér. Po zákrute sa znova objavila tá zelená ruka! Znova pootočila volantom, vyrovnala smer, zmizla a auto pokračovalo v tichej jazde smerom k dedine. Jeho - ešte z predošlej noci alkoholom marinovaný mozog nariadil ani sa nehnúť, len sedieť. Tak to je to čo mu dovrávali, že alkohol ho raz “dovezie k smrti”. Že by to bolo varovanie, omen !? Ešte pár zákrut, úprav smeru tou zelenou rukou a už boli na okraji dediny a blízko krčmy. Vidina záchrany mu prinavrátila energiu, schmatol kľučku a ako had sa vymrštil zo sedadla von do dažďa a potom pár skokmi pod strechu krčmy.... Tam s búchajúcim srdcom civel na pomaly v tme miznúce mysteriózne auto, až kým ho nepohltila opona hustého dažďa.... Oklepal zo seba vodu a vpadol do zadymenej hlučnej krčmy, kde už sedela obvyklá partia, ktorá ho veselo zdravila. Jožko s vážnou tvárou na nich iba mechanicky kývol a sa iba pripotácal k baru, kde mu krčmár nalial jeho “obvyklé” . Chvejúcu ruku natiahol za pohárikom, ale strhol ju späť ako si pomyslel na to skryté varovanie “jazdy smrti”. Zrejme alkohol sa mu zahral s mozgom a vytvoril takúto vidinu. Prestanem piť! Nerozhodne sa posadil na stoličku pri bare, dívajúc sa bezvýrazne na dlážku. Občas čosi zašomral a neveriacky krútil hlavou. Krčmár skúmal Jožkovu popolavú tvár a zrúkol: “Čo si taký akoby posraný Jožko... vypadáš ako keby si bol videl ducha!" Jožko iba zamrmlal: “Michal... nie si ďaleko od pravdy... nebudeš mi veriť, ale..." Nestačil dokončiť, lebo v tom momente sa otvorili dvere a do krčmy vstúpil do nitky premočený udychčaný muž. Krčma stíchla a zraky sa upreli na mokrého cudzinca. Ako tam na moment postál a sa obzeral, vytvorila sa pod ním kaluž vody. Čvachtavými krokmi premočených topánok ako vodnár podišiel k baru a prehovoril ku krčmárovi: “Auto mi zdochlo hentam v lese... Dotlačil a zaparkoval som ho tu za krčmou. Dúfam, že to je v poriadku. A...mohol by sa niekde pre mňa nájsť aj nocľah?
