Som zarytá milovníčka života, a teda všetkého, čo k nemu patrí.MIlujem dobrodružstvo, priateľov, zábavu a veľa ďalších vecí na našej planétke. Z článkov sa dozviete asi viac, teda myslím, že do nich vkladám celú svoju osobu "se vším všudy." Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Cestovanie
Open your heart to love... Motto, ktoré bolo napísané na značke pri ceste, a ktoré sa stalo mojím dnešným sprievodcom počas celého dňa. Päť samostatne stojacích slov, ktoré dávajú v jednej vete obrovský význam.
Ako som si večer ľahla po celom dni do postele, začala som uvažovať o uplynulom dni. Snažila som si spomenúť na tie najmenšie detaily a po sumarizácii, som si uvedomila, že v dnešný deň som sa v Španielsku cítila ako doma.
Po včerajšom dni vo mne ešte stále zotrvávali tie zvláštne, negatívne pocity. Niekedy som typická žena, ktorá sa zobudí so zlou náladou a vlastne ani nemá dôvod byť podráždená. Veď bol nový deň, ktorý sa ešte len začal a mohol byť úplne iný ako ten predchádzajúci, mohol byť 100násobne lepší.
Ráno mi Tommaso povedal, že ak by mi to nevadilo, pôjdeme radšej každý sám. Myslím, že som to troška čakala, pretože mi deň pred tým hovoril, že radšej kráča sám, premýšľa nad čím potrebuje, nikomu sa neprispôsobuje... radšej sa porozpráva po celom dni v albergue. Samozrejme, rešpektovala som jeho rozhodnutie a priznám sa, že mi aj celkom odľahlo, pretože som nebola presvedčená o našom spoločnom putovaní. Opäť som sa rozlúčila so spoluputovníkom so slovami na perách,buen camino
Ďalšie ráno som mala atypický budíček. Keďže som spala na hornej posteli a André na dolnej, budil ma tak, že mi nohami kopal do postele. Vravím si, to nie je možné! Ja chcem ešte spať! Keď som sa vyklonila a pozrela sa na neho, videla som len obrovský úsmev a počula slová bonjour Lucia! Ça va? Čo iné som mohla robiť ako mu úsmev opätovať?
Som na ceste ešte len štvrtý deň a chýba mi spoločnosť a intimita zároveň. Také typické schizofrenické pre ženu :) Som veľmi rada v spoločnosti svojho Francúza, no chýba mi spontánny a nestrojený rozhovor v rodnom jazyku. Je unavujúce byť stále v strehu a premýšľať ako sa moje slovenské myšlienky premenia na francúzske vety, ktoré by dávali aspoň ako taký význam.
Druhý deň vo vytúženom Španielsku som začala spontánnym budíčkom na šum a ruch v ubytovni, keďže som ešte stále nemala funkčný mobil a žiadny budíček. Zo začiatku sa mi príliš nechcelo vstávať (predsa len som mala naplánovaných 25km s ťažkým batohom na chrbte), ale keď som si uvedomila, čo všetko môžem zažiť a aká veľká výzva to je, a čo všetko som v predchádzajúci deň prežila, bolo rozhodnuté.
Prvé komplikácie sa vyskytli hneď ráno na letisku. Keďže som letela prvýkrát v živote, vôbec som netušila čo a ako. Ujo ma vysadil pred vstupom na letisko. Ako tak mi opísal ako mám postupovať a zaželal mi všetko dobré. Na letisku som bola o 3h skôr aby som náhodou nezmeškala lietadlo. V noci som vôbec nespala, lebo áno, to by som nebola ja, keby som nešla ešte večer na pivo s kamošmi a nezačala sa baliť 2h pred odjazdom na letisko. Medzitým som sa stihla stretnúť s dôvodom mojej cesty v úprimnom, hodinovom rozhovore na schodoch pred domom.
Raz som sa úplnou náhodou ocitla na púti do Santiago de Compostela. Vlastne som ani nevedela, že niečo také existuje, ale ísť v rámci tábora za lacný peniaz do Španielska, no neber to ako sa vraví. Po strávenom čase v tejto krajine a po skvelom zážitku som si povedala, že sa tam raz určite vrátim. Prešlo pár rokov a na svoje predsavzatie som zabudla.
Určite si každý jeden z nás niekoľkokrát povedal, že život je jedno veľké divadlo, v ktorom hráme svoju rolu a stretávame sa s ďalšími menšími, či väčšími postavami a postavičkami, ktoré nám našu inscenáciu života pomáhajú dotvárať a ovplyvňovať. Pozitívne alebo negatívne, pôsobia na charakter postáv a ich správanie, pôsobia na nás samých.
