Čo však z toho, že sa štátu možno podarilo znížiť rýchlosť zadlžovania zo stovky snáď na sedemdesiatku (percentuálne možno ani to nie), ak raz znovu príde k moci taká vláda, ktorá zameškané hravo dobehne; o to skôr, ak z toho bude kukať volebný zisk?
Na Slovensku pravdepodobne ešte nevládla taká vláda, ktorá by svojim hospodárením neprispela k zadlženiu štátu. Ak ho možno aj nejaká znížila bolo to hlavne zásluhou predaja štátneho majetku; nie zásadnými zmenami vo výdavkoch štátu. Hospodárenie vlád, ktoré sa spolupodieľali na náraste štátneho dlhu je podobné nakladaniu s peniazmi Deža H. z Jarovníc, ktorý žije so svojou početnou rodinou výlučne zo sociálnych dávok a z pôžičiek od úžerníkov.
Je zaujímavé, že bežne odsudzujeme ak určití Rómovia z osád, ktorí sú závislí od daňových poplatníkov míňajú peniaze na veci pre život nepotrebné, či už sú to alkohol, alebo cigarety. Ale v prípade štátu takéto správanie neodsudzujeme, aj keď v príncípe ide o to isté. Štát tiež nezmyselne míňa peniaze na veci, ktoré sú pre jeho fungovanie nie nevyhnutné a to napriek tomu, že si to nemôže z hľadiska svojich príjmov dovoliť. Štát je odkázaný na banky a ich pôžičky presne tak ako je odkázaná väčšina Rómov na štát a jeho dávky. Rozdiel je len v tom, že ak nerozumne hospodári ten, čo nemá skončenú ani ZŠ, dá sa to pochopiť; zvlášť ak jeho výhliadky na pozitívnu zmenu svojej neblahej situácie sú veľmi malé. Ale v prípade štátu, ktorý riadia hlavy vysoko študované, dokonca aj v odbore ekonomika, a neraz na zahraničných univerzitách, sa to už chápe a ospravedlňuje o dosť ťažšie.
Štát by si mohol dovoliť vyplácať odmeny štátnym úradníkom vtedy, ak by sa stále nezadlžoval. Len zníženie tempa narastania štátneho dlhu viac menej nič nerieši. Len sa oddiaľuje problém. Za bývalej vlády toto tempo činilo za každých 8 hodín 4,5 mil. Eur. Zadlžovanie sa musí nie len spomaliť, ale zastaviť, ak to má mať zásadný význam pre budúcnosť našich detí, vnukov a vnúčeniec. A to ešte nehovoríme o splácaní dlhov. Je zvrátené, ak za takejto situácie napr. riaditeľke RTVS, ktorá spolu s odmenami doteraz mohla alebo zarábala vyše 6.000 Eur mesačne, politici odklepnú zvýšenie tejto sumy, ktorá s odmenami môže činiť 10.766 Eur meačne, ako motivačné, za jej náročnú prácu, ktorú by bez tohto navýšenia asi nezvládla... Tie peniaze, ak je človek normálny a nemá nejakú nakupovaciu úchylku a pod., ani nemôže rozumne minúť. Je to absolútny nepomer voči tým daňovým poplatníkom, ktorí takéto odmeny povinne sponzorujú a poväčšine tiež tvrdo pracujú, neraz v ťažkých podmienkach, ale s tým rozdielom, že za 20 násobne menší príjem. Niekto povie, ona má zodpovednosť. Dobre, a lekári zodpovednosť nemajú? Majú 10 násobne menšiu zodpovednosť, ak zarábajú desať násobne menej?
Sotva niekto z daňových poplatníkov, ak nepočítame zamestnancov štátnej a verejnej správy, ktorí podľa zákona sú paradoxne tiež označovaní za daňových poplatníkov (aj keď sami sú platení výlučne z daní reálnych daňových poplatníkov, teda živnostníkov, podnikateľov a ich zamestnancov), bude súhlasiť s tým, že odmeny úradníkom štátnej a verejnej správy, platy pre poradcov atď. atď. sú nevyhnutnými výdavkami štátu. (Nehovoriac o tom, že ak minister, ktorý má pod sebou mnohých odborníkov, riaditeľov, takých a onakých sekčných šéfov, a napriek tomu potrebuje poradcu, tak je zrejme nesvojprávny).
Normálni podnikatelia, ktorých je väčšina, teda tí ktorí svoje firmy nechcú vytunelovať na úkor iných, nebudú míňať viac ako si môžu dovoliť, lebo by jednoducho zbankrotovali. Prečo sa takto zodpovedne nespráva štát? Nie je choré ak títo zodpovední podnikatelia musia zo svojho zisku, či hodnôt, ktoré spolu so svojimi zamestnancami vytvárajú, prostredníctvom daní financovať odmeny štátnych a verejných úradníkov, aj keď v súkromnom sektore zamestnanci neraz ani nevedia čo odmena vlastne je, resp. iba ak z počutia? A nie len to. O sociálnych istotách a stabilných pracovných miestach, ktoré si užívajú štátni zamestnanci, môžu len snívať.
Ako z toho von, kým ešte nie je neskoro
Ak nechceme našej ďalšej generácii (teda našim deťom, vnukom a vnúčatám, ktorým by sme inak dali alebo priali len to najlepšie) zanechať takú sekeru, z ktorej sa nespamätajú, vláda by mala usilovať o prijatie takej právnej normy na dodržiavanie vyrovnaného štátneho rozpočetu; najlepšie ústavnej, alebo celo európskej (pre členov EÚ). Navyše toto by bolo najlepšou prevenciou pred populistickou politikou a pred tým, čo sa dnes deje najmä v Grécku a na čo majú doplácať aj tí, čo žili o dosť skromnejšie a zodpovednejšie.
Za OZ Marian Kovács a Marcel Burkert