Ak by si v ktoromkoľvek v právnom štáte nejaký konateľ firmy dovolil nesplniť si najzásadnejšiu povinnosť (plynúcu zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii a to: včas resp. v zákonom stanovenej lehote podať na svoju firmu návrh na konkurzné konanie, ak sa táto ocitne v predĺžení, v úpadku, teda pasíva začnú prevyšovať aktíva) bol by orgánmi činnými v trestnom konaní braný na zodpovednosť, a to za z/marenie úspešného konkurzného konania, alebo úspešnej, teda včasnej reštrukturalizácie, či vyrovnania. Nečakalo by sa na to kým sa firma vytuneluje, zisky sa prevedú na schránkové firmy a pod. Na rozdiel od toho čo sa deje u nás, kde orgány, ktoré v daných prípadoch majú vyvodzovať trestnú zodpovednosť vyčkávajú až kým sa dá. Najlepšie až do úplného vytunelovania.
Začínajú akože „konať“ až keď je dielo dokonané, keď sa vec začne medializovať. Následne po niekoľkomesačnom "náročnom vyšetrovaní" sa nakoniec vždy dospeje k jednému z týchto "pozoruhodných záverov":
Skutok nie je trestným činom...
Podozrivému nebol preukázaný úmysel spáchať trestný čin...
Vyšetrovaním sa nepodarilo zistiť skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vyvodenie trestnej zodpovednosti voči konkrétnej osobe alebo osobám...
Nie je možné mariť konkurzné konanie, vyrovnanie, alebo reštrukturalizáciu, ktoré neboli vyhlásené...
Dôležitá poznámka: V právnom štáte sú potenciálni tunelári prirodzene odrádzaní od neplnenia si uvedenej povinnosti, lebo vedia, že ak by si ju nesplnili tak s vysokou pravdepodobnosťou by voči nim bola vyvodená zodpovednosť. Na rozdiel od Slovenska.
Venujme prosím pozornosť tomu poslednému z uvedených štyroch, veľmi často používanému dôvodu na trestno-právne zahladenie ober špinavostí a svinstiev:
Skutočnosť, že vinu na tom, že dané konanie nebolo vyhlásené včas nesie konateľ firmy (lebo si nesplnil vyššie uvedenú povinnosť) tak toto orgány "činné v trestnom konaní" vôbec nezaujíma. Podľa väčšiny z nich je trestné iba také marenie konkurzného konania alebo reštrukturalizácie, kde si konateľ uvedenú povinnosť splnil! Ale tí, čo takéto konania zmaria úplne, lebo ich zásluhou k ich vyhláseniu ani len nedôjde, títo sú čistí ako ľalie.
A ak k tým konaniam aj dôjde na podnet nejakého veriteľa tak tunelovanie je už zväčša v tak pokročilom štádiu, že veriteľom ostávajú iba omrvinky z ich pohľadávok.
Tu sa zvysoka kašle na tzv. ducha zákona či na zmysel trestno právnych-právnych ustanovení.
Tu sa hľadajú zámienky ako nezačať alebo zastaviť trestné stíhania. A preto sa bazíruje na jednom slove (zmarenie), ktoré nie je v názve skutkovej podstaty trestného činu „Marenie konkurzného alebo vyrovnacieho konania“, alebo sa dokonca zakladá na jednom písmene "z", ktoré by zmenilo slovo "marenie" na "zmarenie". Ale analógia a logika káže, že ak je trestné marenie, analogicky nie že by malo byť, ale musí byť zvlášť trestné aj jeho úplné zmarenie.
Ibaže vo vnútri spomínaných štátnych orgánov pre logiku nie je miesto.
Ak uvedený protežovaný trojlístok – polícia, prokuratúra a súdnictvo má naozaj problém s týmto znením danej skutkovej podstaty trestného činu, ak mu tam chýba slovko "zmarenie" alebo písmenko "z" pred slovo "marenie", nikto mu predsa nebráni iniciovať legislatívnu zmenu a tlačiť na ňu cez svojich funkcionárov a ministrov.
Času na to už bolo habadej.
Keďže ale doposiaľ (až na malé výkriky zdola, ktoré boli prehlušené „dôležitejšími vecami“ funkcionárov) k tomuto tlaku nedošlo, aj keď o „probléme“ všetci vedia alebo mali X možností vedieť, uvedené svedčí o tom, že daným orgánom je úplne ukradnuté, že tunelovanie je na Slovensku národným, a treba povedať, že aj veľmi úspešným športom. Veď vysoký počet vytunelovaných firiem na jednej strane, a počet odsúdených za túto kriminalitu konvergujúci k nule na strane druhej, to jasne dokazuje.
Ale zodpovední funkcionári a odborníci na ekonomickú kriminalitu mlčia.
Hlavne, že sú platení, a to pomerne veľmi štedro, aj z daní tých veriteľov, ktorí denno-denne bojujú o prežitie svojich firiem, zúfalí pri vymožiteľnosti práva, pri vymáhaní svojich pohľadávok voči podvodníkom a tunelárom, ktorí sú nepriamo alebo priamo chránení orgánmi činnými v trestnom obhajovaní. Prípad Váhostav je len väčšou čerešňou na torte. Snáď je ale dostatočne veľkou na to, aby si zodpovední problém ako taký všimli a začali ho konečne riešiť.
Súvisiace články na tomto blogu viď rubrika Bankroty a úpadková kriminalita.
Marcel Burkert
