Zákon vyrovnania, resp. zákon rovnováhy sledujeme denne, i keď väčšinou podvedome, pri vdychovaní a vydychovaní. Nedbanie zákona rovnováhy vyvoláva viaznutie a poruchy; pri trvajúcom porušovaní dokonca úpadok. Pomyslime napr. na pomer medzi prácou a odpočinkom. Prepínanie škodí rovnako ako hovenie si v kľude. Oboje so sebou nesie niečo nezdravé a aj predčasnú smrť. Alebo vezmime si ďalší príklad: „riešenie" tzv. rómskej otázky. Nie je tu tento zákon zo strany politikov doslava ignorovaný?Prečo sa z toho nepoučíme, zvlášť ak vidíme kam to speje?
Dávanie by malo stáť v spoločnosti na prvom mieste, lebo až dávanie podmieňuje branie. Musíme napr. najprv vydýchnutím niečo vydať, aby sme sa mohli hlboko nadýchnuť a prijať oživujúce látky. V spoločnosti je však x prípadov, kedy je to úplne naopak a výsledky nedbania tejto "maličkosti" sú alarmujúce.
Každé dávanie musí byť vyrovnané nejakou protihodnotou v akejkoľvek forme. Dokonca i nemajetný človek môže v tomto zmysle dávať vyrovnanie, napr. svojim priateľským pohľadom, alebo srdečnou vďakou. Pravým opakom je ak napr. nejeden dlhodobo na štát sociálne odkázaný človek nie len že pomoc a dary daňových poplatníkov, za ktoré by mal byť vďačný, berie ako úplnú samozrejmosť, či dokonca niečiu povinnosť, ale nimi neraz aj mrhá na cigarety a alkohol. Na vyrovnanie väčšinou dáva svoj „zodpovedný prístup" k otázke plánovaného rodičovstva.
Tiež podvojné účtovníctvo môžme na tomto mieste uviesť ako príklad, lebo jeho význam spočíva v kontrole vyrovnania medzi výkonom (plnením) a jeho protihodnotou. Údajne aj Goethe o tomto účtovníctve napísal, že ide o jeden z naj vynálezov ľudského ducha a každý dobrý hospodár by ho mal zaviesť vo svojom hospodárstve.
Čo by asi Goethe dnes povedal na dlhodobé veľké rozdiely v príjmoch a výdavkoch štátnych aparátov, nášho nevynímajúc? Vie si vôbec ešte niekto aspoň predstaviť vyrovnaný štátny rozpočet, teda že raz nebudeme žiť na dlh? A nie len to, ale že popri tom ešte budeme musieť byť schopní splácať staré dlhy, ktoré vytrvalo navyšujeme od vzniku našej republiky? (Viď. napr. stránka zadĺžili). Dokonca aj dnešná pravicová vláda v tom pokračuje. Ak aj nejaká naša vláda náhodou spomalí na krátky čas zadlžovanie štátu čo i len o 20% bije sa do pŕs tak, že to vyzerá akoby zadlžovanie úplne zastavila. Nie je to choré? Veď vyrovnaný štátny rozpočet by mal byť niečím úplne prirodzeným, podobne ako keď ideme do krčmy na pivo, alebo do obchodu, kde, ak nepočítame výnimky, míňame len toľko koľko si môžeme dovoliť. Ak sú naše príjmy skromné, tak sotva budeme chodiť na večere do reštaurácií alebo na zahraničné dovolenky, lebo nebude napr. z čoho platiť byt a hrozí, že nás vysťahujú. Opačne sa však správa náš bezodný štátny aparát. A to ešte nehovoríme o nutnosti vyrovnania toho, čo sme si ako republika za tie roky napožičiavali. Ignorovanie zákona rovnováhy tak s veľkou pravdepodobnosťou raz budú musieť tvrdo zaplatiť, aj s úrokmi, naše deti. Tu nevládne len ignorovanie zákona vyrovnania a alibizmus, ale aj sotva zmerateľný egoizmus.
Prečo neprijať ústavný zákon o povinnosti vedenia vyrovnaného štátneho rozpočtu?
V našim mini združení veríme tomu, že raz sa to zmení, bude sa to musieť zmeniť, lebo utrpenie z nerešpektovania tohto zákona raz presiahne hranice znesiteľnosti a predpokladáme, že spoločnosť bude vtedy chcieť uniknúť totálnemu kolapasu. Čím dlhšie s radikálnou zmenou budeme otáľať, tým bolestivejšia bude liečba.
Človek v priebehu tisícročí stratil rovnováhu vo všetkých oblastiach života. Bral a bral z bohatých darov stvorenia a zabúdal pri tom na dávanie. Navyše to, čo prijal, neraz zneužil. Stále búrlivejšie udalosti na celom svete, či už ide o prírodné katastrofy, alebo o iné globálne problémy, hovoria dosť jasnou rečou, že nastal čas rešpektovať aj tento, pre svoju jednoduchosť tak nedoceňovaný zákon, Zákon vyrovnania.
Marcel Burkert
Použitá literatúra: Herbert Vollman: Svět jaký by mohl být!
