Predvčerom sme si pripomenuli narodeniny Milana Rastislava Štefánika – významom a dielom, ktoré po sebe zanechal, dosť pravdepodobne najväčšieho Slováka aký kedy žil a ktorému sa, minimálne v najbližších desaťročiach, sotva nejaký Slovák významom čo i len priblíži.
A tak pokrytecky, ako sa k dielu nositeľov kresťanstva - Cyrila a Metoda opäť raz nedávno hlásili na pompéznych oslavách Šutaj - Eštok, Fico a spol., ktorí denno-denne šliapu aj po tom najzákladnejšom kresťanskom, resp. Ježišovom odkaze: „Miluj bližneho svojho, ako seba samého“, ktorý nahradili svojim „Nenáviď všetkých významných kritikov, ktorí pred ľuďmi odhaľujú tvoje pokrytectvo a preto šír proti nim nenávisť!“
presne tak pokrytecky sa hlásia k dielu a odkazu Milana Rastislava Štefánika. A čochvíľa budú títo, dušou kolaboranti, presne tak isto pokrytecky oslavovať aj výročie SNP.
Na jednej strane tu teda máme pokrytcov a ideových kolaborantov, ako Pellegrini, Fico, Eštok, Mazurek, Uhrík, Danko, Taraba atď. atď., ktorí hlásajú, že ak nejaká napadnutá krajina - aktuálne Ukrajina, si chce zachovať mier, o suverenite nehovoriac, tak sa má jednoducho agresorovi vzdať, alebo odovzdať mu časť svojho územia až kým si nevypýta ďalšiu aj s požiadavkou politického ovládnutia celej krajiny. A potom tomu agresorovi treba opäť vyhovieť – v záujme mieru (ruského) a v záujme lásky k blížnemu - k ruskému okupantovi. Tento okupant aktuálne, podľa nášho ministra obrany Kaliňáka, raz aj tak odíde..., tak načo bojovať, že?... a načo vôbec v SNP padlo toľko partizánov, vojakov a ľudí, ktorí im pomáhali? Ale Robert Kaliňák a aj všetci vyššie menovaní budú čoskoro opäť pod svetlami TV kamier a pred národom hrdo oslavovať výročie SNP. Fuj. Odporné!
Na strane druhej tu máme hrdinov SNP, pred tým sme tu mali Cyrila a Metoda a máme tu aj Milana Rastislava Štefánika, ktorý zohral nenahraditeľnú úlohu pri vzniku samostatnej Československej republiky. Bez ČSR, o ktorej vznik sa Štefánik zaslúžil nenahraditeľnou mierou, by nebolo ani dnešnej samostatnej Slovenskej republiky a neboli by sme ani moderným plnohodnotným európskym národom. Ako Slováci by sme sa s najväčšou pravdepodobnosťou dobre asimilovali v Uhorsku; tak ako sa vieme veľmi dobre a rýchlo asimilovať v USA či v Česku, len nie a nie v Rusku. (Veď kto by tam aj utekal, že? Maximálne tak z propagandistických dôvodov na pár dní, vzdať hold novodobému ruskému cárovi a masovému vrahovi, alebo odfotiť sa s maslom a s toaletným papierom v ruskom supermarkete, zdieľať ich na sociálnych sieťach pre svojich rusofilných voličov, aby videli ako naozaj sa v tom Rusku dobre žije..., a potom šup - pekne rýchlo naspäť do tej „prehnitej“ EÚ - západnej demokratickej spoločnosti a to bez toho, aby v Rusku zanechali odkaz, že ak konflikt na Ukrajine naozaj nemá vojenské riešenie..., ako doma radi tvrdia, tak nech ruské vojská z nej jednoducho konečne vycúvajú).
Napriek tomu vyššie menovaní nevidia žiaden zmysel ctiť si vznik demokratickej 1. Československej republiky a samozrejme tým pádom nevidia ani význam v tom, aby s vďačnosťou spomínali na Československé légie, ktoré Štefánik organizoval a vďaka činnosti ktorých dokázal hlavne spolu s Masarykom presvedčiť predstaviteľov víťazných mocností 1. svetovej vojny, aby súhlasili so vznikom spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Na jednej strane tu máme ozajstného hrdinu, ktorý v légiách opakovane riskoval život minimálne za vytvorenie podmienok bez ktorých by vznik Československa, a tým pádom neskôr aj Slovenskej republiky, nebol možný, ktorý bol skutočným vlastencom a zároveň hájil záujmy demokratickej Európy, do ktorej dnes Slovensko vďaka Štefánikovi patrí.
Na strane druhej tu dnes máme vládu, ktorá ako celok pohŕda demokratickými hodnotami, kope do našich spojencov z EÚ a NATO, vládu, ktorá zásadne nikdy nekritizuje ruského agresora, ale naopak, v kuse kritizuje len obeť ruskej agresie – Ukrajinu, vládu, ktorú vedie človek, ktorý robí všetko čo sa dá, aby odovzdal Slovensko súdruhom z Kremľa, ak mu títo zabezpečia, že bude najsilnejším slovenským politikom až do konca svojho mizerného kolaborantského života, vládu, ktorá sa pokrytecky hlási k hrdinovi Štefánikovi, aj keď táto vláda pozostáva zväčša z ideových kolaborantov, vládu, ktorú vedie kolaborant najväčší, ktorý po najbližších voľbách, ak ich vyhrá, tak bez spojenia sa s ľuďmi, ktorým je blízky neonacizmus, novú vládu nezostaví, a pravdepodobne v takom prípade nebude mať najmenší problém ich o spojenectvo požiadať.
Dúfam, že sa tak nikdy nestane, že Slovensko nikdy z EÚ a NATO nevystúpi.
K tomu je ale potrebné neustále strhávať masku pokrytcov s veľkým „P“ ako je Fico, Pellegrini, Eštok, Taraba atď., ktorí sa hrdo hlásia k odkazom Cyrila a Metoda, Milana Rastislava Štefánika a odkazu SNP, ale nič im nebráni po týchto odkazoch a hodnotách denno-denne šliapať; doslova ich popierať.
Na základe všetkého vyššie uvedeného si dovolím tvrdiť, že ak by sa Štefánik vrátil, a nestotožnil by sa so Smerovaním Slovenska pod vedením Smerohlasu, akoby že sa nestotožnil veď bol ich pravým opakom, stal by sa terčom nenávisti rovnako tak ako predstavitelia opozície a novinári, ktorí si Fica a spol. dovolia kritizovať. Stupeň tejto nenávisti by sa odvíjal od toho, do akej miery by Štefánik oslovil dnešných voličov. Čím väčšia miera by znamenala tým väčšiu nenávisť. Presne tak ako je to s jednotlivými médiami a opozičnými politikmi, ktorí Fica a spol. kritizujú. Veď Michala Šimečku, ako predstaviteľa najsilnejšej opozičnej strany - PS, voliči Fica, Šutaja-Eštoka atď. nenávidia minimálne dvojnásobne viac ako predstaviteľov zvyšných opozičných strán, ktoré majú minimálne dvojnásobne menšie volebné preferencie ako PS.
Marcel Burkert
