Prvýkrát bola uverejnená v časopise „Sokol“ v roku 1864. Jej autor, Samo Chalupka (1812 - 1883) sa narodil aj zomrel v Hornej Lehote (okr. Brezno), kde aj, takmer celý svoj život, pôsobil ako kňaz. Jeho poézia je revolučná, je výzvou do boja za národnú slobodu. Teda pravý opak toho, k čomu, v súvislosti s ruskou vojenskou agresiou voči nášmu susedovi – oproti Rusku oveľa slabšiemu národu - ukrajinskému, vyzýva náš, zatiaľ „len“, 4 násobný premiér a nielen on, ale aj jeho koaličný partner RNN - rýdzi národniar najväčší - kpt. Danko a do tretice, ak treba, tak aj tretí koaličný partner - majster účelového lavírovania - Peter Pellegrini.
Toto trio (Fico, Pellegrini, Danko), ich stranícke družiny, pridruženci, ako Taraba, Kuffovci a pod., ďalej Kotlebovci, Uhríkovci, Mazurekovci a státisíce sympatizantov týchto všetkých, duchom kolaborantov, v podstate Ukrajinu vyzývajú, aby sa tupo podrobila vojenskej agresii oveľa silnejšieho „slovanského brata“ - Ruska.
Samo Chalupka by horko zaplakal, ak by videl aké zbabelé individuá dnes vládnu jeho milovanému národu a majú ešte tú drzosť vyhlasovať sa za pravých národniarov. A rovnako horko by zaplakal aj Pavol Jozef Šafárik, autor knihy „Dejiny slovanskej reči a literatúry“, z roku 1826, o ozbrojenom boji Lemiakov, ktorých Chalupka považoval za slovanské kmene, proti rímskemu cisárovi Constantiovi II., ktorý vtrhol do Panónie v roku 358 po Kristovi. Z tejto knihy prebral Chalupka motív pre svoju skvostnú báseň.
Čo ale týmto novodobým kolaborantom môže hovoriť hlavná myšlienka básne Mor ho!??? Veľké nič. Oni ju buď nepoznajú, alebo sa jej vysmievajú a vedome ju otáčajú do protipólu.
Táto báseň slovenskému národu odkazuje, že lepšie je zomrieť, ako žiť v otroctve, že boj za slobodu národa (hociktorého, teda aj ukrajinského) je hodný mnohých obetí aj v už vopred prehratom boji. Chalupka v tejto básni vyobrazuje odvahu Slovanov, alebo Slovákov postaviť sa proti presile, v danom prípade proti presile Rimanov. Zdôrazňuje v nej veľmi jasne hodnotu rovnoprávnosti a odsudzuje v nej pokusy o podmaňovanie malých národov.
Majstrovsky a romantickým spôsobom vyjadruje Chalupka v tejto básni ducha demokratickosti a vlastenectva. Slovania vystupujúci v básni vítajú rímskeho cára chlebom a soľou ako priateľa. Rimania však prichádzajú s úmyslom Slovanov si podmaniť. Slovania hoci vedia, že Rimanov nepremôžu, nevzdávajú sa vlasti a slobody bez boja a radšej zahynú v boji, ako by mali byť otrokmi. Padnú v boji a rímsky cár sa hanbí radovať zo svojho víťazstva, lebo morálnymi víťazmi sú Slovania sú. Báseň je podnetom čistého vlasteneckého nadšenia a iste oslovila aj neskoršie generácie; napr. aj počas SNP.
A čo na to vyššie uvedená zostava ústami svojho protagonistu č. 1 Roberta Fica?:
Keďže sa Ukrajina nedokáže sama ubrániť niekoľkonásobne silnejšiemu okupantovi, treba, minimálne myšlienkami a vyhláseniami, podporovať ruského barbara! Byť na strane silnejšieho je predsa omnoho ľahšie a pre vlastné záujmy aj oveľa výhodnejšie! Veď agresor kolaborantov oceňuje.
Zmýšľaním kolaboranti ako vyšití. Ako by ich jedna mater mala.
A „mierové rokovania“ s Ruskom, o ktorých Fico a spol. blúznia, v preklade neznamenajú nič iné akoo vzdať sa Ruskom dobytých častí Ukrajiny a čakať kedy si Rusko ukrojí ďalšie a ďalšie územia suverénneho štátu až nakoniec potom Putin zamáva Ficovi a spol. spoza slovenských hraníc neďaleko Užhorodu. Potom nadíde tá správna chvíľa naplno ukázať svoje kolaborantské schopnosti a aj rokovacie, keď títo kolaboranti začnú presviedčať predstaviteľov NATO, že Slovensko aliancii určite nestojí za to, aby kvôli nemu táto rozpútavala vojnový konflikt s Ruskom, že nie je nad mier!..., a najlepšie taký, ktorý spočíva nieže v ruskom náručí, ale taký pri ktorom je národ na čele so svojimi vrchnými kolaborantami nastrčení priamo v ruskom zadku.
Keď Fico a spol. chcú šliapať po odkaze Sama Chalupku vyjadrenom v básni "Mor ho!", nech sa páči, ale nikto z nich nie je kompetentný hovoriť do zahraničnej politiky iného štátu a podrývať jeho právo na sebaurčenie. A keď im smrdí západná demokracia a vonia ruská riť, tak nech sa do nej hoc aj definitívne nasťahujú a prestanú tým, čo z nej vychádza, zamorovať Slovensko.
Súvisiace články:
Marcel Burkert
