Informácie, ktoré máme sú útržkovité, ale o niečom svedčia. Ide o vlastný ekosystém napojený na tri najviac kolabujúce zložky štátu: políciu, prokuratúru a súdy. Jeho izolovanosť akoby vyhovovala mnohým politikom a všetkým doterajším ministrom spravodlivosti, keďže sa ním doposiaľ zaoberali len okrajovo. Preplnené väznice nás nepriamo zvádzajú myslieť si, že represívny systém štátu funguje ako hodinky z krajiny čokolády a ementálu. Sudcovia, prokurátori i policajti donekonečna môžu bedákať ako sú zavalení prácou. Žiaľ, realita je iná.
O zúfalom stave väzenstva, ale i polície, prokuratúry a justície najviac vypovedajú dve čísla: Viac ako 80% väzňov sú recidivisti a 1% väzňov sú ľudia s VŠ vzdelaním.
Prvé číslo jasne hovorí, že väznice plnia len izolačnú funkciu, ale nie nápravno- výchovnú. Vo väzniciach sú určité programy na prevýchovu väzňov, ale sú zjavne neúčinné a hlavne je ich málo. Veľa väzňov vo väzení nepracuje a náplňou ich voľného času po celé mesiace je len nuda a čakanie na Godota.
Taktiež nie je vyriešený návrat väzňov do normálneho života. Väzni so svojimi CV-ečkami len sporadicky dostanú prácu a tým, že sa nevedia adaptovať do systému sú predurčení k ďalšej kriminálnej činnosti. Štát tu zlyháva na každom kroku a o 28%-om podiele recidivistov v škandinávskych väzniciach alebo o 50%-om podiele vo Veľkej Británii môžeme len snívať!
Druhé číslo len potvrdzuje, že štát má dlhodobo problém bojovať s hospodárskou kriminalitou bielych golierikov a štátnych zamestnancov. Zákony s komunistickým rodokmeňom sú dávno prekonané a nie je ochota čo len skopírovať zákony z vyspelej Európy.
Sudcovia a politici, s 20-násobne vyššími príjmami oproti 95%-ám tých, ktorí sa dopustili drobnej majetkovej trestnej činnosti a následne skončili vo väzení, majú nulovú schopnosť empaticky vnímať život chudobných. Kde by mohli prísť účinné alternatívne tresty za malé krádeže, tam bezhlavo posielame ľudí za mreže. Kde by mohlo prísť účinné civilné konanie pri neplatení alimentov, tam sudcovia mechanicky odsudzujú neraz aj takých ľudí, ktorí reálne nemôžu, alebo majú len minimálnu šancu splniť požadované nároky na výšku alimentov. Neraz pri najlepšom chcení.
Tým sa nezastávam tých, ktorí na to majú, alebo pri troche chcenia môžu na to mať, no napriek tomu nechcú platiť ani primerane vysoké alimenty. Chcem tým len povedať to, že príkladov kedy by ľudia nemuseli sedieť vo väzení, pričom by to bolo výhodnejšie nie len pre nich, ale v mnohých prípadoch aj pre ich rodiny a pre spoločnosť, je dosť. Takto sa zásada subsidiarity Trestného práva len pekne vyníma na papieri, ale v praxi víťazí rýchle "riešenie" a úspešný štatistický záznam. Paradoxom k tomu je to, že mnohí skutoční zločinci, ako napr. tunelári firiem, ktorí oberajú svojich veriteľov o milióny, unikajú trestnému postihu vďaka čarovnej formulke vyšetrovateľov a prokurátorov, ktorá znie, že netreba kriminalizovať spoločnosť, veď v Trestnom práve platí zásada ultima ratio! Teda že Trestné právo by malo byť využívané len v najzávažnejších činoch pre spoločnosť, krajných prípadoch, keď už všetky možné prostriedky nápravy zlyhali! Vidíte tú pokrivenosť?
Za OZ Peter Jankovič
