Ďalej policajti prisahali, že budú čestní a statoční... Vieme si predstaviť čo by sa stalo ak by čo i len štvrtina policajtov bola statočných? Žeby sa napr. na elitnom policajnom útvare určenom na boj proti najzávažnejšej korupcii, hospodárskej kriminalite, resp. kriminalite tzv. bielych golierov čo i „len" štvrtina osadenstva rozhodla napĺňať svoju prísahu a začala by vážne, nie len formálne, danú trestnú činnosť dokumentovať nedbajúc na to, že im to policajné špičky s veľkou pravdepodobnosťou budú chcieť spočítať?
Ďalej policajti prisahali, že svoje sily a schopnosti vynaložia na to, aby chránili práva občanov a celému sľubu, resp. prísahe ešte dodali vážnosť slovami „hoci aj s nasadením života"...
A ako je to v praxi?
Že prax je diametrálne odlišná to uznávajú aj samotní mnohí policajti, keď poukazujú napr. na to, že polícia je riadená ako súkromná SBS-ka. Škoda len, že si to „nemôžu" dovoliť povedať alebo prejaviť oficiálne; aj keď je ich povinnosťou postaviť sa proti nadriadeným, resp. tým ich pokynom, ktoré sledujú úzke záujmy, nie službu občanom.
Väčšina z týchto "osvietenejších policajtov" však žiaľ vidí chyby výlučne len v systéme, ku ktorému akoby oni sami ani nepatrili, resp. nespolupodieľali sa na jeho spoluvytváraní. Jasne ich ovláda strach a alibizmus a preto ich rozum si neraz bez odporu osvojil lacné obhajoby typu: „Keby ste v polícii robili vy, svoje ideály z amerických filmov by ste rýchlo zahodili, rýchlo by ste sa museli rozhodnúť či sa prispôsobíte, budete držať hubu a krok, plniť mnohé protizákonné a nezmyselné pokyny a rozkazy, alebo z polície odídete. Keď máte na krku ženu, deti, tak čo by ste robili?"...
Samozrejme, to ľudí musí vytáčať. Veď policajti sľubovali, že pri ochrane práv občanov, ak to bude potrebné, nasadia hoci aj vlastné životy. A oni vo všeobecnosti zjavne v nespočetných prípadoch nie sú ochotní obetovať ani len časť zo svojho príjmu, odmien alebo iných výhod, na ktoré by im mohli ich nadriadení siahnuť v prípade, že by mali tú drzosť neplniť pokyny sledujúce úzke záujmy, alebo pokyny nezmyselné, na úkor užitočných vecí, či nebodaj začať vážne riešiť trestnú činnosť vyvolených, ktorí sa vďaka dlhoročnému alibizmu polície, prokuratúry a súdov dostali nad zákon.
Preto „kopance" v podobe kritiky sú ešte to najmenej. Lebo zo strany takýchto policajtov v podstate ide o podvádzanie daňových poplatníkov, ktorí ich platia nie za alibizmus a zbabelosť, ale za niečo úplne iné.
Keby sa takto proti svojom zamestnávateľom otočili zamestnanci súkromnej sféry, teda že by nepracovali pre tých ktorí ich platia, ale pre niekoho iného, zo dňa na deň by boli prepustení a ešte by aj museli vyrovnať škody ktoré zamestnávateľom spôsobili. Pri tomto nemôže zavážiť ani obhajoba inou zvrátenosťou, že armáda má ešte o čosi väčšie výhody ako polícia, aj keď má prácu pohodovejšiu za ktorú ju nikto nekritizuje, lebo nie je na očiach verejnosti.
Ak vezmeme do úvahy vysoké počty policajtov (v prepočte na obyvateľa sme v tomto smere asi lídrami EÚ), nemalé právomoci ktorými disponujú ich orgány činné v trestnom konaní a tak obrovské sumy peňazí z rozpočtu (ktoré polícia každoročne dostáva na odmeňovanie, resp. uplácanie informátorov), že tieto musia byť utajované, potom efektivita jej práce na najrozhodujúcejšom poli - na poli boja proti kriminalite je mimoriadne nízka.
Naše väznice, ako nedávno potvrdil aj istý právnik JUDr. Fico, obývajú poväčšine neprispôsobiví občania za menej závažnú opakujúcu sa majetkovú trestnú činnosť. Potiaľ postreh p. Fica ktorý už len zabudol dodať, že významných tunelárov, bielogolierníkov, veľkopodvodníkov, či mega zlodejov pôsobiacich na lukratívnych postoch štátnej a verejnej správy, resp. nahrávačov kšeftov tam budete hľadať márne.
Toto je následok aj, alebo hlavne toho, že príslušní policajti a ich nadriadení kašlú na svoju prísahu, hľadia v prvom rade na svoje vlastné záujmy a výhody. Až tak zlé zákony nemáme, aby polícia bola v tomto smere nie len neefektívna, ale aj tak nečinná akou je. Alebo lepšie povedané: ona činná dostatočne je, len nie v trestnom konaní, ale skôr v trestnom obhajovaní. Že takto alibisticky spravidla postupuje aj prokuratúra a neraz aj súdy to políciu neospravedlňuje. Veď experti na boj s korupciou a hospodárskou kriminalitou sami od seba často krát ani len formálne nezačnú postupovať ani proti známym, veľkým a zjavným podozreniam z trestnej činnosti známych bielogoliernikov; len aby nevydráždili svojich nadriadených, ktorí dobre vedia prečo dostali funkcie a čo sa od nich za to očakáva.
A tak prehnité ako je to hore, tak je to aj dolu a to viac menej na všetkých úsekoch ktorým sa polícia venuje. A aj keď má polícia vždy dostatok priestoru na pozitívne prezentovanie sa v televíziách atď. a ministri vnútra využívajú na zviditeľňovanie aj také prípady, u ktorých neskôr bublina spľasne (napr. prípad Malinová), káuz, v ktorých sú aktérmi policajti, je tak veľa, že pozitívne príkladné skutky policajtov sú jednoducho zatienené.
Samozrejme, polícia robí aj užitočnú robotu za ktorú je platená a nie všetci policajti sú alibisti s panickým strachom plniť to k čomu sa zaviazali v prísahe. Ale slušní policajti by sa nemali čudovať, a niektorí pohoršovať nad tým, ak sa kritizuje polícia ako celok. Veď ak sa napr. odhalí, že v krčme XY nejaký čašník svojvoľne podvádza, tak zlé svetlo padne len alebo v prvom rade na podnik. Ľudia budú mať potom voči takémuto zariadeniu pochopiteľne nedôveru a dôvera sa bude budovať len veľmi ťažko a to aj v prípade že sa prevádzka bude správať v ďalšom období vzorovo. Podobne je to aj u vládnych politických strán. Darmo, že za ryžovaním sú len tí ich jedinci, ktorí sú na lukratívnych funkciách. Zlé svetlo automaticky padá na všetkých. Ani sa nie je čomu pritom čudovať veď kopa spolu straníkov sa len špinavostiam tupo prizerá a solidárne mlčí v nádeji, že raz aj oni dostanú lukratívne funkcie alebo zvoliteľné miesta na straníckych kandidátkach.
A tak je to aj v polícii. Neodhalených, latentných prípadov, v ktorých policajti a funkcionári polície postupujú v príkrom rozpore so svojou služobnou prísahou musí byť veľmi veľa. To sa môže dovtípiť aj nezasvätený na základe "údernosti" boja proti kriminalite vyvolených. Naproti tomu prípadov, kedy by sa proti týmto špinavostiam zvnútra postavili samotní slušní policajti, je ako šafranu. Zrejme je to priamo úmerné počtu slušných odvážnych policajtov. Médiami odhalené kauzy a „prúsery" policajtov sú len špičkou ľadovca, malým percentom zo skutočného množstva. Prípady nechutnej servilnosti policajných funkcionárov odhaľované nie sú vôbec; lebo na toto média nestačia. K tomu je potrebná nezávislá inšpekcia ministerstva vnútra; a hlavne spolupráca a ochota slušných a odvážnych policajtov postaviť sa tým, ktorí ich často krát tlačia do činností, ktoré so službou občanom nemajú nič spoločné. Bez toho polícia lepší obraz u verejnosti len sotva niekedy získa.
Za OZ Marcel Burkert
