Väčšinu svojho ženevského týždňa som strávila v tieni prednáškových sál konferenčného komplexu Palexpo. Pomedzi bubnovanie dažďových kvapiek na plechovej streche som sa snažila vstrebávať výsledky najnovších neurovedeckých výskumov. O to väčšie potešenie vo mne vzbudzovali chvíle, keď som sa o pol siedmej večer vymotala na zvyšky denného svetla a vyrazila po boku manžela spoznávať Ženevu.
Ženeva - mesto mieru. Kanón so zauzlenou hlavňou pre radosť všetkých turistov a pacifistov.
Vodotrysky na námestí Nations. Najviac sa mi páčilo, ako medzi nimi slobodne pobehovali deti (a dospelí, čo ešte nestratili detského ducha), vychutnávali si striekajúcu vodu a nikto ich nevyháňal.
Švajčiarsko nezaprie náklonnosť k ozubeným kolesám - a úctu k technickým pamiatkam, ktoré sa zachovávajú v zajatí spomínaných...
... "krabíc".
Ženevčania našťastie pristupujú ku svoju okoliu so zmyslom pre humor - dom pomaľovaný netopiermi si okamžite získal moje srdce. Hneď by som vzala farby a vylepšila náš panelák...
Maketa vrany ako jediná ozdoba balkóna - má plašiť holuby? Alebo slúži domácim pri temných rituáloch?
Tak to vyzerá, keď niekto povie "zelené mesto" a niekto iný ho vezme za slovo... A mne sa to páči... Dokonale udržiavané parky, nápaditá kvetinová výzdoba, fontánky s pitnou vodou prakticky na každom rohu (občas dokonca aj zachované kamenné žľaby pre kone)...
...zelená pre bicykle...
... a skvelá botanická záhrada.
Pre jazierka mám všeobecne slabosť...
Aj pre orchidey rastúce len tak mimochodom popri chodníčku...
Miestni ľudia vôbec majú zmysel pre sympatické detaily. Komu by v Bratislave napadlo rozmiestniť do priestoru pred prírodovedným múzeom sochy zvieratiek? (toho československého leva nerátam, hoci ako exponát nie je na zahodenie). Prírodovedné múzeum je kapitolou samo o sebe. Jeho návštevu odporúčam všetkým fanúšikom historickej taxidermie - nájdu tam vypchaté takmer všetky druhy, čo sa vypchať dajú. Okrem toho mnohé z vitrín obsahujú drobné pasce pre deti - nenápadne zakomponovaný plyšáčik medzi skutočnými preparátmi a podobne (v čase našej návštevy sa tam preháňali malí účastníci denného tábora a vypĺňali akési súťažné úlohy).
Ako bonus vystavujú na druhom poschodí modely zvierat, ktoré sa vypchať nedajú - medúzy, sasanky, nahožiabrovce, dokonca aj slncovky - zo skla, ako živé. Keby som ich nevidela, ťažko by som verila, že niekto dokáže spracovať sklo do takých detailov. Jedinečné výtvory balansujúce na pomedzí vedy, umenia a mágie, pochádzajú z dielne Leopolda a Rudolfa Blaschkovcov (pôvodom z Čiech), ktorí v 19. storočí zásobovali múzeá po celom svete, potom vďaka finančnému zabezpečeniu z Oxfordu presedlali na rastlinné modely a nezanechajúc potomkov či tovaryšov, vzali si svoje sklárske tajomstvá až do hrobu.
Takto vyzerá dopadajúca vodná stena, keď vietor fúka smerom k prístavu. Vodotrysk Jet d'Eau zdobí ženevské jazero od roku 1951 (prvá verzia fungovala už v roku 1886). Strieka takmer nepretržite, hoci my sme na vlastné oči videli, ako ho asi na 15 minút vypli - vraj kvôli turistke, ktorá poblíž spadla do vody. Od miestnych sme zachytili klebetu, že vodotrysk občas vypínajú ak pri iných príležitostiach - napríklad keď fúka vietor a vodný prúd dopadá na blízku policajnú stanicu.
Z opačného brehu jazera je za jasných večerov romantický výhľad na Mont Blanc.
Na tomto brehu má sochu aj slávna cisárovná Sissi. Jej mladý a relatívne smutný život ukončil psychicky nevyrovnaný atentátnik, ktorý tu vraj čakal na niekoho iného.
Ženevské jazero je pozoruhodne čisté. Jeho vody brázdia nielen lode (premávajú tu žlté loďky v rámci hromadnej dopravy! Z toho by si mala brať príklad Bratislava!), ale aj množstvo vodného vtáctva. Kde človek uvidí potápku tak krásne zblízka?
Potápač - vták, ktorého na Slovensku stretnem len výnimočne, je v Ženeve bežný.
Popri rieke Rhône, vytekajúcej z jazera, vedie (mimochodom, stále uprostred mesta) lesnatá cestička. Túto volavku som fotografovala zo vzdialenosti asi 10 metrov.
Kúsok po prúde sa modro-zelená Rhône stretáva s bahnito hnedou Arvou. Hneď som si spomenula na sútok Dunaja a Moravy...
Ženeva je mestom reformácie, ale svoje miesto si našiel aj typický pravoslávny kostol so zlatými kopulami.
Najväčším chrámom v Ženeve je katedrála Sv. Petra, ukrytá v hustej zástavbe historického centra. Má protestantsky striedme zariadenie, čím podčiarkuje dojem majestátnosti priestorov hlavnej lode. Katedrála a okolitá cirkevná zástavba prešli od čias románskeho slohu nespočetnými prestavbami, ktoré mapuje archeologická expozícia v rozsiahlych podzemných priestoroch. Staré portály, studne, kaplnky, kde sa celebrovalo, pochovávalo, kde sa odlieval najväčší zvon, kde mali svoje cely mnísi modliaci sa za spásu sveta...
Z veže je nádherný výhľad na mesto. My sme mali šťastie, boli sprístupnené aj priestory, kam návštevníkov obvykle nepúšťajú... Len si človek musí dať pozor, keď začnú biť zvony.
Veža katedrály Sv. Petra oplývala výdobytkami civilizácie, ktoré na našich tvárach vylúdili úsmev. Našli sme najvyššie položené historické WC s najlepším výhľadom v Ženeve...
Pohľadmi na mesto z "vtáčej perspektívy" z kopca Saleve (raj leteckých modelárov a paragliderov) sme sa už pripravovali na odlet.
Na francúzskej strane sa týčili Alpy v plnej kráse. Aj tam by sme sa raz chceli ísť pozrieť...
Aké dojmy vo mne zanechala Ženeva? Krásna, rôznorodá, zelená, pohodová... Uvedomujem si, že pohľad krátkodobého návštevníka je čosi iné ako pohľad starousadlíka. Mnohé veci nepostrehne. Samozrejme, v každom štáte či meste je isté percento prirodzene milých ľudí a isté percento nevychovaných egocentrických idiotov. V Ženeve aj Bratislave sa fajčí na zastávkach, odhadzujú sa špaky na chodník, tu aj tam sa nájdu zvratky na ulici... Ale... Ide o to, ktorý princíp sa považuje za normu. V Ženeve dávajú autá prednosť chodcom automaticky. Dokonca aj mladí muži za volantmi drahých športiakov. Cyklisti aj hromadná doprava majú svoje pruhy na vozovke. Detské kočíky sa nemusia vyhýbať zaparkovaným autám po ceste. Verejná zeleň sa nestáva len tak stavebným pozemkom - dostáva prvotriednu starostlivosť, lebo tu asi zodpovedným leží na srdci životné prostredie obyvateľov mesta. A ľudia? Sedia bežne na trávnikoch a nezničia ich. Zariadenie detských ihrísk, ktoré by bolo v Bratislave do týždňa znehodnotené, tu jednoducho slúži svojmu účelu. Nie je to utópia, v slušnej spoločnosti to tak môže fungovať...
Myslím, že by nebolo na škodu, keby viac ľudí zo Slovenska navštívilo Ženevu... :-)
