Som idealistka, scifistka, milovníčka prírody. Najradšej metabolizujem písmenká a lovím svetelné odlesky svetskej krásy. Zoznam autorových rubrík: FOTÁ, Nostalgická zásuvka, Kňyški, SF_Akcie, Ideológie, Svet podľa..., Súkromné, Nezaradené
Pre stromy nastáva čas vyfarbovania a čas opadania, pre vtáky čas sťahovania. Na štrkoveckom jazere pribudlo čajok a dokonca aj prvá lyska. A na Kuchajde sa objavil nevídaný hosť - bernikla bielobradá (Branta canadensis).
Vážka. Nepostrádateľný šperk, ktorý v lete zdobí každé vodné zátišie. Zdanlivo nežne spočíva na kvete lekna, steble trstiny, či inej vodnej vegetácii a nepripravených milovníkov prírody občas zvádza k mylným asociáciám. Ale anglofóni dobre vedia, prečo ju volajú "dragonfly". Vážka je drsný hmyz. Dravec ako larva, dravec ako imágo, dravec v láske. Vážka je mačo.
Tiež máte niekedy chuť objímať stromy? Vonku prepukla jar vo všetkých svojich podobách a občas niektorým z nás neodbytne pripomína, že sme z tých stromov nezliezli až tak dávno, aby nám pobyt medzi konármi nechýbal.
Zima sa láme do jari. Nezmenilo to ani pár aprílových vločiek. A tak ignorujem všeobecné sťažnosti na počasie a radšej hľadím, kde čo lieta (alebo posedáva v korunách stromov). Sivé dni rozjasní čistá radosť z lovu, keď sa mi podarí niečo z toho zachytiť a kúzlom modernej technológie zakliať do obrázku.
V zime snívam o snehu. Pre bratislavské dieťa je to asi prirodzené - snívame o vzácnych, prchavých javoch. A malokarpatské lesy v bielom majú svoj mrazivý pôvab. Čisté línie obnaženej bučiny. Vírenie krídel hladného vtáctva. Stopy zajacov a veveríc. Krajky na brehoch potokov. Snehové jazyky a zuby ľadu. Pieseň vetra a chlad zahrýzajúci sa do kože, keď slnko - ach, tak skoro - ranené klesá za obzor. Zvončeky saní a vytie vlkov musí dodať zjatrená predstavivosť.
Ešte trochu jesene. Jeseň je krásna, možno nie tak optimisticky ako jar, ale krásna, melancholicky, clivo. Zlatý rám lúčenia. Tridsiateho prvého októbra sa skončilo obdobie roka, kedy bola botanická záhrada prístupná vegefilnej verejnosti. Po tomto dátume sa botanici prikryli lístím a zubatý úsmev slnka ich ukolísal do zimného spánku. A tí, ktorým príroda odoprela dar hibernácie, môžu spomínať...
Z hlbín zásuvky vyťahujem pokračovanie "botanickej série". Venujem ho vzdialeným krajinám presadeným do mierneho pásma. Skleníky botanickej záhrady pre mňa od detstva znamenali bránu do iných svetov. Dusno a teplo a zelená vôňa, nejasné predstavy o exotických krajinách... Púšte a pralesy "pod jednou strechou"...
Jar. Stačí trocha slnka a zelenej vône. Kvetena dvíha svoje nespočetné hlavy, tráva vystrkuje uši zo zeme a tak je to správne. Aspoň niečo na tomto svete funguje, ako má. Snežienky u nás v lese už odkvitli, vládu prevzali blyskáče, medvedí cesnak a studený dážď - aspoň všetka tá zeleň nebude smädná. Ak máte chuť, privítam vás v čase pred niekoľkými týždňami, keď svietilo slnko, na stromoch boli nanajvýš zvyšky lístia z minulého roka a pod stromami...
Jeseň nám tu v údoliach a na hrebeňoch Malých Karpát z času na čas ukazuje prívetivú tvár. Keď som v to nedeľné popoludnie kráčala lesom, vtáky spievali, na hladinách rybníkov sa korčuľovali vodomerky, sem-tam ešte preletela vážka, vrcholce bukov chytali bronz a mne napadla absurdná otázka: Dokáže bežný, stredne veľký človek urobiť zo stromov kyticu? Tak som to skúsila...
Sedím za počítačom a neviem sa odhodlať vyjsť von. Dnes ma priama účasť na svadobnom obrade diabolských bytostí neláka. Tak preberám obrázky z prívetivejších jesenných dní a nasávam z nich vôľu k pohybu.
Na Strečno sme prišli kvôli romantickej svadbe – kamarátka sa rozhodla vydávať na hrade a pokiaľ môžem posúdiť, bol to dobrý výber. Keďže my s manželom máme to šťastie, že si svadby vychutnávame už len ako bezstarostní hostia, rozhodli sme sa ostať na mieste o pár dní dlhšie a okolie Strečna trochu „turisticky vyrušiť“. A objavili sme krásnu krajinu: tienisté lesy, rozkvitnuté lúky, meandrujúci Váh, dva hrady...
Druhý článok z "botanickej série", ktorá si kladie za cieľ ukázať, prečo stojí za to navštíviť bratislavskú botanickú záhradu v tomto ročnom období.
Kedysi mi jedna mladá dáma, čo prišla študovať na Prírodovedeckú fakultu, povedala, že Bratislava je škaredé mesto. Hneď sa vo mne zobudil spiaci lokálpatriot: Dievča, to hovoríš len preto, že poznáš tak stanicu, pár ulíc, intráky, školu a krčmy. A potom som sa zamyslela nad tým, podľa čoho vlastne posudzujem estetickú hodnotu svojho mesta. Stanice naozaj nie sú lákavé, mnoho ulíc je vysvovene nepriateľských voči chodcom, zelených plôch je málo a aj na tých pár si brúsia zuby stavebníci... Napriek móde prehusťovania výstavby, sklenených kociek a betónových púští tu však zostalo viacero dobrých miest, vďaka ktorým môžem Bratislavu ešte stále nazvať krásnou. Botanická záhrada je jedným nich.
Víkend. Zimné ráno. Normálni ľudia spia. Auto ma vysadí na mieste, ktoré som naposledy videla pred rokom či dvomi. Ostávam sama uprostred priestoru vytvoreného megalomanskou stavbou – cítim sa malá. Nado mnou čnie hrádza vodného diela Gabčíkovo. Mapu skladám do vrecka a postupujem k vode.
Milí blogeri! Koľko je medzi vami špecialistov na článkonožce, parazitológov, alebo znalcov roztočov?
V živote prichádzajú chvíle, keď človek cíti, že je toho naňho veľa. Má stále menej síl bojovať s problémami a hoci vie, že utekať od nich nie je to najlepšie riešenie, zatúži sa jednoducho stratiť. Aspoň na pár dní, ale poriadne. Uniknúť z dohľadu svojich večných a neľútostných veriteľov času, nenápadne splynúť s vegetáciou... Presne takéto chúťky ma ovládli po lete bez dovolenky. I vzala som manžela, nasadla na vlak a poďho niekam, kde sme ešte nikdy neboli. Náš cieľ mal veľmi príznačné meno - Stratená.
Tento článok je malou oslavou vysokého povrchového napätia vody. Snažila som sa vydestilovať z hmlisto-daždivého počasia v Slovenskom raji trochu estetickej hodnoty. Nech je útechou všetkým, čo (podobne ako ja) videli slnko a modrú oblohu naposledy pred začiatkom svojej dovolenky.
Ženeva - krásne mesto na ešte krajšom jazere. Má relatívne malé historické jadro, podobne ako v Bratislave väčšinu súčasného centra mesta tvoria krabice z rôznych etáp 20. storočia. Neohúri na prvý pohľad, ale má čosi, čo jej mnoho iných európskych miest môže len ticho závidieť. Slušných ľudí, ktorí si ju vedia vážiť, žijú v nej radi a zodpovedne sa o ňu starajú.
Názov tohoto článku som si vypožičala z jednej staršej fantasy poviedky môjho manžela. Jemné a krehké veci skrývajú netušenú moc - to je otrepané klišé a osvedčená pravda zároveň. Povedzte mi, kto by odolal otázke: Slečna, nechceli by ste si pozrieť... moju zbierku motýľov? Keďže nemám žiadne postranné úmysly, moje pozvanie platí rovnako pre dámy aj pre pánov a dokonca aj pre citlivé duše, ktoré neznesú pohľad na entomologické špendlíky.
Tento článok som začala pripravovať počas upršaných dní ako trochu vizuálnej terapie pre deprimovaných meteosenzitívov a slnkovzdorov. Teraz, keď sa opäť ukazuje modrá obloha, môže poslúžiť aspoň ako malá oslava pekného počasia...
