Stratená je malá obec na juhu Slovenského raja, s históriou Csákyovských vysokých pecí a milým gotickým kostolíkom, ktorý je hrdou súčasťou Gotickej cesty.
Je dobre schovaná, ale my sme ju našli asi po tri štvrte hodinkepochodu zo železničnej stanice Dobšinská ľadová jaskyňa, po prúderiečky Hnilec.
Cestou sme si mohli vychutnať pohľad na kľukatý Stratenský kaňon.
Priezračne čistá riečka sa vytrvalo zahrýza do sivo-bielych vápencov. Až keď sa človek zadíva na vrcholy strmých skál, kde ten proces musel začať, uvedomí si, aká neskutočná sila spočíva v obyčajnom (ale neprestajnom) tečení.
Bola sotva polovica septembra, no do okolia Stratenej si našla cestu jeseň.
Lúky plné jesienok nás v tomto kraji vítali už z vlaku. Ja som sa nevedela dočkať, kedy ich uvidím zblízka.
Okraje ciest zdobili modré pakosty,
dopĺňané nenápadnými očiankami...
... a jemnými hlavičkami hlaváčov.
V tieni smrečín ťažko skúšaných polomami
na vlhkých skalách sa darilo slezinníkom, papradiam a najrôznejším druhom machov a pečeňoviek. Milovníci výtrusných rastlín by povedali, že sa ocitli v raji.
Husté machové pralesy skrývali početné čriedy mikroskopickej zveri.
Čriedy zveri v makroskopických pralesoch sme iba počuli. Z Havranej skaly sme videli strašidelné zdrapy oblakov, ženúce sa prázdnotou pod našimi nohami a len kde-tu odhaliace kúsok lesa, alebo hladiny, v ktorej sme tušili vodnú nádrž Dedinky. Zhodli sme sa, že na túto vyhliadku musíme prísť ešte raz a pri lepšej viditeľnosti.
Samotná Havrania skala je prevŕtaná úctyhodnými jaskyňami, v ktorých by sa človek jaskynný určite cítil ako doma. Kúsok pod ňou vyviera (alebo nevyviera) Občasný prameň. My sme mali šťastie - keď už nie na slnečný svit, tak aspoň na dostatok vody - a videli sme ho v činnosti.
Ako v každých správnych horách, aj tu našli lišajníky ideálne podmienky pre svoj rast.
Horec luskáčovitý už dokvital,
ale z času na čas sme narazili aj na takéto plne rozvité súkvetie.
Dobšiná - najbližšie sídlo s výdobytkami civilizácie typu bankomat - a krásnym výhľadom na Slovenské rudohorie. Pre moderných turistov: Keď sa chcete kvalitne stratiť, je naivné očakávať, že tam budete môcť platiť kartou... A ešte jedna rada: Žltá značka z Dobšinej vedie cez súkromný pozemok, na ktorom dobroprajný majiteľ zamaľoval značenie a prelepil priateľskými odkazmi ako "Zákaz vstupu" a "Pozor zlý pes" (naznačiť pocestným alternatívnu trasu mu asi mentálna úroveň nedovolila). Dá sa to obísť kúsok po zelenej a potom po lesnej ceste, spýtajte sa miestnych ĽUDÍ...
Na výslnných stráňach sme našli aj takéto zlaté spomienky na leto (vyzerá to krajšie ako žltá značka).
Na opačnej strane kopca zasa kvitol vres.
Rýchle ochladenie mnohých prekvapilo. Mŕtva a "spomalená" včela na bodiaku ukazujú smutnú stránku jesene.
Vodná nádrž Dedinky (Palcmanská maša). Zo Stratenej sem jazdí skvelý malý vláčik. Lanovka na Geravy však zaháľa - dopravu hore kopcom si človek musí zabezpečiť svojpomocne.
Cesta Zejmarskou roklinou okolo vodopádov kapitána Nálepku patrí k tým trasám na Geravy, ktoré človek neľutuje. Údajne najľahšia roklina v Slovenskom raji. Jej zdolanie nás príliš neunavilo - len zvýšilo našu chuť na rebríky. Rozchodník hore na Geravách ukazoval dve hodiny po zelenej značke k ústiu Sokolej rokliny a my sme neodolali...
A neľutovali sme. Stretli sme salamandru, zdiaľky zazreli aj stádočko laní... Cesta nám vzhľadom na stav chodníka trvala dlhšie než dve hodiny...
Až tu sme si naplno uvedomili, aká veľká voda sa musela nedávno prehnať Slovenským rajom - vymletý chodník, odnesené mosty, koryto potoka obnažené až na biele "kosti matky Zeme".
Technická pamiatka - systém vodných nádrží Klauzy uľahčoval našim predkom dopravu kmeňov z lesa.
Závojový vodopád v Sokolej rokline, vraj "najdivšej" v Slovenskom raji, nám vzal dych.
Vychutnávali sme si dlhočizné rebríky a skvostné výhľady, dojem z ktorých nepokazilo ani daždivé počasie.
A keď si človek myslí, že už vyliezol úplne hore, objaví sa pred ním ešte jeden vodopád s ďalším rebríkom...
Hoci sme väčšinu prevýšenia vyšplhali v Sokolej rokline, návrat do Stratenej nás stál posledné sily. Na konci sme si uvedomili, že náš výlet Dedinky-Zejmarská-Sokolia-Stratená trval deväť hodín nepretržitého šliapania (dokonca aj jedlo sme hrýzli postojačky, lebo všade bolo mokro). Tak sme sa potľapkali po pleciach, ubezpečili navzájom, že to za to stálo a potichu rozhodli, že nabudúce budeme uvážlivejší...
Na druhý deň sme zo železničnej stanice Poprad-Tatry zamávali našim ťažko skúšaným veľhorám, ktoré sa radšej zahalili do oblakov. O niekoľko hodín sme sa našli v Bratislave...
A poučenie? Ak sa máte kam stratiť, nič nemusí byť stratené, bez ohľadu na počasie. Tento článok píšem s vedomím, že už v čase jeho zverejnenia mi skočia na krk moje staré problémy - bohužiaľ, ani jeden z nich nie je zajac a tak si na mňa trpezlivo počkali. Ale nádej, tú ešte nestrácam... A najneskôr o rok sa chcem vrátiť do Slovenského raja.
