Tento článok má byť recenziou na román Sergeja Lukjanenka: Nanečisto, poňatou subjektívne a trochu od lesa.
Ruský spisovateľ Sergej Lukjanenko sa preslávil najmä cyberpunkovou trilógiou o virtuálnom svete Hlbiny a legendárnym cyklom mestskej fantasy o Nočnej a Dennej hliadke. Na pole česko-slovenskej knižnej fantastiky vtrhol ako poryv ostrého vetra zo stepi. Načechral klišé štandardných anglo-amerických hrdinov, magických systémov a predstáv o budúcnosti a konfrontoval ich s širokou, zemitou dušou ruského človeka, na ktorú si starší fantasti spomínajú oveľa konkrétnejšie ako my, čo sme nežnú revolúciu zažili na prvom stupni základnej školy.
Pre málo scestovalé dieťa strednej Európy sú reálie zľahka absurdného ruského sveta podobnou mytológiou ako tie americké. Poznáme ich dobre, ale len z príbehov. Vieme, kto sú noví Rusi, tak ako vieme, že populácia amerických stredných škôl sa delí na bejzbalových hráčov, roztlieskavačky a tých ostatných a nevinné slovo „obľúbený“ má v tomto prostredí zvláštne zvrátený význam. No ošarpané sídliská poznáme dôvernejšie než úhľadné rady papundeklových domčekov a v ťažko vybojované menšie zlo akosi dokážeme uveriť skôr než v jednoduché riešenia a slnkom prežiarené happyendy...
Áno, Rusko chce, aby mu priznali vplyv a význam starého Sovietskeho zväzu – a jedným dychom sa vysmieva americkému velikášstvu. Našťastie odveké spory svetového policajta so svetovým milicionárom do Lukjanenkových príbehov zasahujú len príležitostne, v jemných narážkach. Ten zvyšok je o človeku a jeho voľbách, o dobre a zle a o slobode, o láske, mágii a iných potrebách bežného života.
Dlho som sa snažila prísť na to, prečo mi Lukjanenkove knihy tak chutia a táto zmes exotiky a povedomosti môže byť jedným z dôvodov. Alebo sa nechám nalákať na svetielka nádeje, ktoré sa napriek všetkému aspoň raz za čas prederú cez deku sivej a nespravodlivej ruskej reality?
Možno tou najdôležitejšou ingredienciou Lukjanenkových románov sú jeho hrdinovia – chlapíci dosť normálni na to, aby sme sa s nimi stotožnili, dosť váhajúci, aby to bolo napínavé a zároveň dosť idealistickí, aby ešte stále verili v pravdu, pomáhali slabším a napokon sa neváhali postaviť proti zlu, hoci je vždy v presile.
Kirill má problém. Keď jedného večera príde domov, nájde tam cudziu ženu. Čo horšie, škaredú cudziu ženu. Cudziu ženu, ktorá privolaným policajtom ukazuje papiere na byt so svojím menom. Cudziu ženu, ktorá tvrdí, že Kirillov milovaný pes Kešu patrí jej. A Kešu svojho bývalého pána nespoznáva. Kirill má problém. Ktosi sa ho snaží vymazať z reality.
Vo fantastike je to bežný postup. Podobná vec postretla napríklad aj hrdinu Gaimanovho románu Nikdykde. Lukjanenko je však našťastie rovnako skúsený profesionál ako Gaiman a jeho vymazávanie z reality zanecháva úplne iný (hoci podobne mrazivý) pocit.
Susedia Kirilla večer podržia, ale neskôr už si naňho nespomenú. Záhadnou selektívnou stratou pamäti začínajú trpieť aj ľudia v práci, kamaráti, rodičia... Kirill behá po úradoch, vysvetľuje, dokazuje, všetko márne – postupné zmeny reality z neho robia bezmocnú bábku v hre, ktorej pravidlá sa mu nikto neobťažoval vysvetliť. Občiansky preukaz sa rozpadáva na prach... Kirill ostáva sám uprostred sveta, ktorý bol jeho a zrazu ho odvrhol – teda nie úplne sám, kamarát Koťa, bulvárny novinár, si zapísal príbeh, ktorý mu Kirilla pripomenie vždy, keď zabudne.
Lenže hra pokračuje a kto vie, či kamarátstvo vydrží, keď Kirill zisťuje, že sa stal funkcionálom – strážcom vodárenskej veže, ktorá je priechodom do iných realít - a nadobudol zvláštne schopnosti. Hoci sa ho nikto nepýtal, či o ne stojí, či by tie zázraky v zlatej klietke nevymenil za niekdajšiu slobodu... Kirill samozrejme otázky kladie, no odpovede získava len ťažko. Obyvatelia paralelných svetov, funkcionáli, ľudské elity, ktoré ich schopnosti využívajú a teroristi, ktorí proti nim bojujú – každý má svoju pravdu, každý z nejakého dôvodu zavádza.
Kirill tvrdohlavo odhaľuje ďalšie a ďalšie vrstvy pravidiel a histórie funkcionálnskej hry. Zároveň má talent prirodzene a nenútene sa dostať do problémov všade, kam s dobrou vierou položí svoju nohu. Navštívi svet, ktorý na ľudský nervový systém pôsobí ako droga, svet bez ropy, alebo svet, v ktorom zvíťazil socializmus s (na prvý pohľad) ľudskou tvárou... Keby som napísala, prečo sa román volá Nanečisto, prezradila by som príliš veľa.
Nanečisto obsahuje všetky ingrediencie pre zaujímavý dobrodružný príbeh, dostatok nejasností a morálnych dilem, aby som sa nenudila... Filozofické pasáže, ktorými autor začína každú kapitolu a zmysel ktorých človeku dôjde až keď kapitola končí uprostred napínavej akčnej scény, som si vychutnávala. A, samozrejme, humor (Kto vie, prečo asi väčšina mužských funkcionálov býva vo veži?). Keby to bola prvá kniha, čo som od Lukjanenka čítala, moje nadšenie by nepoznalo hraníc. Ale...
Nič netušiaci hrdina „z ľudu“ hodený do nových podmienok, prechádzanie medzi svetmi, sprisahania, nadľudské schopnosti... To všetko sme v Lukjanenkových románoch už našli. Buď ide o jeho srdcové motívy, alebo kapitalisticky opakuje schému, ktorá sa mu v minulosti vyplatila – a k tomu sa schopný spisovateľ nepotrebuje uchyľovať, hlavne keď dokázal v podstate naraz (v priebehu niekoľkých rokov) vytvoriť dva tak odlišné svety ako moskovskú Hliadku a virtuálnu Hlbinu.
Horšie je, že na rozdiel od mužských hrdinov, ženské hrdinky v tejto knihe sú nevýrazné, zo všetkého najviac mi pripomínajú sliepky (alebo môj emancipovaný duch nedokáže pochopiť mentalitu ruských žien?). Dobre, Vasilisa má potenciál, ale v knihe dostala iba jednu scénu.
Posledným hriechom románu je zakončenie. Autor hekticky uzavrel iba niektoré dejové línie, akoby si robil priestor na veľkolepé pokračovanie. Ako samostatný román pôsobí Nanečisto nedotiahnuto. Na druhej strane, keď o rok či dva vyjde nejaké Načisto, zasa pobežím do kníhkupectva a s nedočkavým úsmevom vysolím ťažko zarobené eurá. Sergej Lukjanenko: Nanečisto, preložil L. Dvořák, vydal Triton a Argo 2008, 373 strán
