Toto leto som cestovala na sever Slovenska. Príhodne som si z večne rastúcej kôpky "na čítanie" vzala do vlaku knihu, ktorá sa v okolitých končinách odohráva. Vyšla v roku 2021 a ja som si mala už dávno nájsť tých pár dní na jej dočítanie... Nuž, konečne nastal čas vykasať rukávy a postaviť sa na obranu Liptova.
S úctyhodným rozsahom 775 strán a jazdcom v historickej zbroji na obálke vyzerá ako klasická fantasy. Nechýbajú v nej kúzla a muži, ktorí nimi vládnu (do deja nás na začiatku uvedie mladý čarodejník Dano), trpaslíci a iné magické národy obývajúce tajomné výšiny Tatier. Nájde sa aj drak zo severu, temná hrozba z východu a skupina statočných pútnikov na ceste za strategickým cieľom, ktorý má vo vojne dobra proti zlu posunúť šance na tú správnu stranu. Chýba mapa – ale iba preto, že putovanie hrdinov môže čitateľ prstom sledovať v skutočnom atlase, turistickej aplikácii alebo dokonca vlastnými nohami na skutočnom výlete. Obrancovia Liptova sa však nedajú celkom ľahko zaškatuľkovať a občas vybočujú z vyšliapaných cestičiek žánru.
Trochu iná fantasy
Narušenie kánonu považujem za osviežujúce. Autor využíva svoje pracovné skúsenosti z oblasti diplomacie a očami Danovho priateľa, pisára Vladislava, ukazuje aj činnosti, ktorým sa v iných fantasy románoch nedostáva veľa pozornosti – vyjednávanie, hlasovanie a politika, nie v zmysle klišé intríg na kráľovských dvoroch a dýk vrazených počas temných nocí do chrbta, ale ako trpezlivá práca pri plánovaní rozumných opatrení a presviedčaní poslancov. Pretože na Šmihulovom alternatívnom Liptove nevládne žiadny kráľ. Ctihodní občania (medzi ktorých sa prirodzene nerátajú chudobní a ženy) si svojich zástupcov do snemu volia. A ak sa práve nevenujú gazdovaniu, výrobe, obchodu či rozvoju remesiel, trénujú títo voliči bojové zručnosti, pretože s právom rozhodovať o záležitostiach župy ide ruka v ruke povinnosť brániť ju, ako čitateľovi prakticky predvedú čatár Jaro a mečiar Igor.
Keď zo stepí východu pricválajú vojská Veľkého kagana, Liptov je pripravený a prvý útok odrazí – na rozdiel susedov zo Spiša, ktorí obranyschopnosť podcenili a ocitli sa napospas drancujúcim hordám.
Autor tento román písal počas pandémie COVIDu, teda ešte pred vpádom Ruska na Ukrajinu. Ja som sa k nemu dostala na jar 2022 a o tom, ako Liptáci ubytovávajú utečencov zo Spiša, som čítala v čase, keď do našej krajiny začali prúdiť utečenci zo skutočnej vojny. Nebolo mi ľahko, musela som knihu odložiť a vrátila som sa k nej až po čase.
Okrem zástupov žien a detí, ktoré potrebujú pomoc, našťastie Liptov privíta aj tých, ktorí pomoc ponúkajú – jednotky z rozprášených stepných národov, ktoré odmietli bojovať za kagana. Ich život a začleňovanie do liptovskej armády čitateľovi predstaví roxolanská lukostrelkyňa Nika.
Všetci vedia, že hlavný nápor kaganových jazdcov a temných čarodejníkov Liptov ešte len čaká a župa sa musí na boj proti presile čo najlepšie pripraviť. Okrem snahy o zlepšenie výzbroje hľadá spoľahlivých spojencov (napríklad na Orave) a musí kľučkovať medzi návrhmi zištných mocností, ktoré sú Liptovu síce ochotné pomôcť s obranou, ale za cenu jeho budúcej slobody. Práve diplomatickou cestou na sever vstupuje do deja rázna profesorka Katarína z Dúbravky, ktorú župa vyšle z Ružomberskej univerzity až na dvor krakovského draka – a to je iba tá obyčajnejšia z jej nastávajúcich ciest.
Politický aspekt svojho sveta má autor starostlivo premyslený a jasne cezeň vyslovuje názor, že neutralita či rezignácia na vlastnú obranyschopnosť neuchráni malý mierumilovný národ pred tým, aby naňho okolité autoritárske mocnosti skúsili vztiahnuť chamtivé pazúry. Vlády rôzneho druhu „pevnej ruky“ spoznáva čitateľ priamo i nepriamo – či už je to kagan rozsievajúci strach a zmar, nitriansky knieža, ktorý by Liptov rád rozpustil vo svojej ríši, alebo krakovský drak vládnuci s dobrým, takmer socialistickým úmyslom prosperity pre všetkých, prostredníctvom ovládania myslí úzkej skupiny čarodejníkov a radcov – a autor na nich ukazuje, prečo bez slobody nemôže dosť dobre fungovať ani pokrok. V kontraste s týmito zriadeniami pôsobí Liptov ako ideál, len s drobnými chybičkami krásy. Kolektívny hrdina ukutý z mnohých činov jednotlivcov, či už je to župan, čarodejník, bojovníčka, zbrojár, profesorka, vojak alebo dievča so šípkami, patrí k prednostiam knihy. Nedá sa nedržať mu palce, no zároveň zvádza k porovnávaniu s realitou. Čitateľa, ktorý dlhšie pozoruje vývoj v našej mladej demokracii, môže až napadnúť, či relatívne hladký priebeh politických procesov slobodnej Liptovskej župy, ich vcelku racionálne výsledky a absencia klanov prisatých na verejné financie nepredstavujú najsilnejší fantasy element románu.
A čo kúzla?
Mágia v príbehu nie je hlavným hýbateľom deja a oceňujem, že sa nepoužíva lacným spôsobom ako zázračný prostriedok na riešenie inak neprekonateľných problémov. Nie je však ani zbytočnou okrasou – vytvára funkčné ozvláštnenie. Tvaruje krajinu, po ktorej hrdinovia kráčajú, napríklad prítomnosťou tajomného kúzla, ktoré bráni ľuďom vstúpiť do Tatier. Tým robí z hôr výsostné územie magických bytostí (v ľudskej časti krajiny vyhubených) a zároveň bariéru pre pohyb akýchkoľvek armád. Podstata toho kúzla mi bola veľmi sympatická. Trochu som bola sklamaná, že keď som mala možnosť nahliadnuť za jeho hmlistý závoj a spoznať život trpaslíkov a víl, žiadne veľké kúzla sa už nekonali (a ja mám rada väčšie dávky "pocitu zázračna"). Dokonca aj rodinné usporiadanie víl, čo-ako odlišné od ľudského, opisuje autor skôr prozaicky.
Mágia v spoločnosti alternatívneho Liptova jednou nohou lezie do kapusty náboženstvu. Kláštory obývajú čarodejníci, ktorí fungujú ako rád (okrem iného sa musia strániť žien, vraj aby neprišli o mágiu) a rozhoduje u nich opát. V dedinskej veži býva čarodejník, ktorý sa venuje najmä liečeniu, no nemodlí sa, nevedie obrady a nevšimla som si, že by plnil funkciu duchovného pastiera. S duchovnom ho spája azda len motív sebaobetovania - za nadmerné využívanie kúziel sa platí zdravím a životom. No tu paralela končí, autor berie mágiu skôr ako ďalšiu prírodnú silu, ktorú ľudia dokážu do istej miery skrotiť, aby im slúžila. Šmihulov Liptov pôsobí takmer sekulárne. Na pohrebe padlých hrdinov reční župan, svadba sa rieši so starostom... Aspoň nikto nikoho neupaľuje a nemá zbytočne veľké zábrany prijať do spolku Roxolanku či vílu. Záhadou ostáva: prečo ženy na alternatívnom Liptove už dávnejšie nedosiahli rovnoprávnejšie postavenie v spoločnosti, keď chýba cirkev, ktorá by ich tlačila do kuchyne?
Na tejto knihe považujem za sympatické, že podnecuje čitateľa k úvahám o príčinách a následkoch politických vzťahov a spoločenských javov, núti ho s príbehom v duchu polemizovať a hľadať argumenty. O živote a spoločnosti autor uvažuje vecne a prakticky, z boja neukáže iba oslnivé okamihy, keď sa blýskajú meče a svištia šípy, ale (ako to chodí v naozajstných vojnách) aj dlhé prípravy, napäté čakanie pred bojom a pracné "upratovanie následkov" po boji. Každá z hlavných postáv zažije pár scén, ktoré v celkovej histórii zohrajú významnú úlohu, na nikoho sa nezabudne, dokonca ani na štvornohých priateľov.
Čo mi bolo proti srsti?
Z tohoto systematického prístupu k tvorbe však vyplýva aj občasná zdĺhavosť a únavnosť deja tam, kde by sa žiadala rýchlejšia dynamika. Rovnomerné rozloženie záujmu medzi množstvo postáv tiež znamená, že si k žiadnej čitateľ nemá šancu vybudovať hlbší vzťah. Kým praktické záležitosti sú v knihe opísané dôkladne, emócie a vzťahy ostávajú tak trochu na druhej koľaji. V deji prirodzene dochádza k situáciám, kedy postavy zažívajú silné pocity – strach, zúfalstvo, lásku, radosť, úľavu - no čitateľovi z nich autor neprenesie veľa, lebo je príliš „nad vecou“. Niektoré postavy (napríklad Igor a Jaro) dostali do vienka tak málo osobitosti, že mi ako charaktery splývajú, odlišujem ich len vďaka povolaniu. Vnútorný svet postáv je podaný jednoducho, miestami až stereotypne. Pri hrdinoch s prostou, priamou povahou (napr. Roxolanka Nika) to ešte pôsobí uveriteľne, ale taká profesorka Katarína by mala byť komplexnejšia. Dostáva v deji dosť priestoru, aby sa s ňou čitateľ mohol stotožniť a jej vnútorný boj s krakovským drakom má silný potenciál, ostáva však nevyužitý. Povedať "dráčik dráčikovský" je málo (a navyše záver považujem za diskutabilný a pre Liptov riskantný, vzhľadom na nebezpečné vedomosti, ktoré Katarína nedávno získala). Myšlienky víly Loriánky by mohli byť skvelou príležitosťou na zobrazenie odlišnosti, ale nedostane šancu.
Samotný vševedúci rozprávač ma niekedy naozaj rozčuľoval. Na jeho štýl som si musela spočiatku zvykať (miestami kostrbaté vyjadrovanie, občas do starosvetského tónu prenikol príliš moderný výraz, napríklad populárne „to dáš“, neprimerané používanie zdrobnenín, sem-tam unikol pozornosti korektora čechizmus a pár krát aj ypsilon). Stupeň "vševedúcnosti" rozprávača a jeho ochoty podeliť sa o detaily kolísal podľa rozmaru autora - niekedy vedel presne, koľko a akých kníh napíše v budúcich rokoch o svojich zážitkoch profesorka Katarína, inokedy pochybovačne komentoval počínanie hrdinov a v záujme zachovania napätia predstieral, že nevie, ako ich snahy dopadnú. Občas vo mne vyvolával dojem, že má nevyslovený problém s "nežným pohlavím", alebo prečítal príliš mnoho literatúry z minulých storočí, takže mu dobová úroveň predsudkov prenikla do krvi. Snažil sa tváriť nezaujato, ale na môj vkus až príliš často cítil potrebu varovať pred nestálosťou žien a rizikom nadväzovania vzťahov. Urobil by lepšie, keby si niektoré poznámky odpustil.
Poučenie na záver
Obrancovia Liptova vo mne zanechali celkovo dobrý čitateľský zážitok. Pohľad na alternatívnu verziu Liptova ako model malého národa vo veľkom, pestrom svete plnom potenciálnych priateľov i nepriateľov môže byť aj pre dnešného človeka zaujímavý. Popri dobrodružnom príbehu ponúka konfrontáciu s vecami, ktorých sa ako spoločnosť bojíme, v ktorých sme zbytočne nerozhodní a pomalí, aj príklad, ako by rozumná spoločnosť mala reagovať na vonkajšie hrozby. V našom modernom svete by boli samozrejme ešte zložitejšie, ale rozhodne má zmysel o nich uvažovať.
Čo je teda podľa autora receptom na úspech v boji proti presile? Všetko, čo by sme mohli odporúčať aj nám na Slovensku: Vlastná aktivita a ochota vzdať sa časti svojho pohodlia, efektívna spolupráca s inými demokratickými štátmi (a odhodlanie nenechať sa zastrašiť ani podplatiť tými nedemokratickými), rozvoj technológií, odvaha prijať novinky aj nových ľudí, hoci sa od nás v niečom líšia. A keď treba, neváhať otvoriť spoločenské usporiadanie a pustiť k občianskym právam a povinnostiam aj tie vrstvy, ktorým sme ich doteraz silou zvyku odopierali, pretože to v konečnom dôsledku urobí náš národ silnejším.
Poznámka o zaujatosti: Autora poznám (lebo v časoch, keď sme v slovenskom fandome začínali, sa tam poznali takmer všetci), ale o jeho knihe by som nepísala, keby sa mi nepáčila.
