Začať treba od... Adama? Nie, radšej od Jeroma. "Traja muži v člne a pes" od Jeroma Klapku Jeroma (podľa nového doslovnejšieho prekladu "Traja muži v člne, o psovi nehovoriac") sú nestarnúcou klasikou britského humoru. Moja mama odjakživa patrila k veľkým fanúšikom tejto knihy, dokonca si s kamarátkami pridelili prezývky podľa mien jednotlivých hrdinov (ona sama bola Harris, vraj vďaka neopakovateľnej schopnosti zbaliť sa na cesty). Tak som ešte ako dieťa prvý raz pričuchla k zažltnutým stránkam starého vydania. Dosky knihy boli starostlivo zabalené v papieri, no väzbu ohlodal zub času a človek k nej musel pristupovať s úctou, aby sa mu nepomiešali kapitoly. Príhody neohrozených plavcov po Temži ma chytili, navyše starosvetský jazyk prekladu autorovmu humoru pridával zvláštne čaro. Na taký čitateľský zážitok sa nezabúda s obrátením poslednej strany. Stáva sa na celý život zdrojom cestovateľských asociácií a súkromných vtipov. Keď som zistila, že uznávaná anglická autorka fantastiky Connie Willisová vo svojom románe "... o psu nemluvě" vystrúhla tomuto nesmrteľnému dielu poklonu, nemohla som odolať.
Ako sa dá cesta na člne po Temži skĺbiť s fantastikou?
Vezmite stroj času. Mierne zmäteného historika so zdanlivo absurdnou úlohou v rámci megalomanského projektu obnovy katedrály v Coventry, zničenej nemeckým náletom. Zvláštny artefakt označovaný ako "biskupov klátik", aby dráždil čitateľovu predstavivosť. Mačku s nebezpečnou záľubou. Historičku, ktorú súcitné srdce ženie k nepremysleným činom. Oxfordského profesora, ktorý kvôli ideovému sporu hádže kolegu do rieky. Študenta zaľúbeného do nesprávnej dámy. Buldoga slabého na pľúca. Viktoriánsku mladú ženu s vášňou pre volániky a svoj starostlivo strážený denníček. A takmer dokonalého majordoma, ktorý má len jednu chybu - číta knihy. Premiešajte, poduse vo vlastnej šťave, zalejte trochou vody z Temže. Pridajte za hrsť narážok na humoristické a detektívne legendy anglickej literatúry, trochu špiritizmu, pár uteráčikov z dobročinných bazárov a samoopravné časopriestorové kontinuum. Servírujte ľahkou rukou a s nostalgickým úsmevom.
Pričasté cestovanie časom vraj spôsobuje zvláštny a nebezpečný druh nervovej slabosti, ktorý, ak nie je liečený, môže viesť až k smrti. K hlavným prejavom patrí dezorientácia, sluchové problémy, poetické videnie sveta a návaly sentimentu (tiež poznáte takých ľudí? V pokročilej fáze čítania tejto knihy môžete podobné príznaky pozorovať aj na sebe). Hrdina touto chorbou začne trpieť už v prvej kapitole pri prehľadávaní ruín zbombardovanej katedrály a zvyšok deja sa z toho lieči. Na rekonvalescenciu však nedostane dovolenku v pravom zmysle slova - nadriadení mu láskavo pridelia jednoduchú úlohu, ktorá sa (zdanlivo) nedá pokaziť, v harmonickom a pohostinnom prostredí viktoriánskeho anglicka. Udalosti sa však neodvíjajú presne podľa plánu a hrdina sa ocitá na lodi, v posádke zloženej z troch mužov a jedného psa. A tým sa problémy mladého historika sa len začínajú.
Pokojná plavba po rieke neposkytne hrdinovým nervom zaslúžený odpočinok. Úvahy o tom, ako vrátiť históriu do správneho riečiska sa striedajú s dobroružnejšími pasážami. Keďže náš historik pochádza zo sveta, v ktorom veľa živočíšnych druhov už vyhynulo (vrátane mačiek - nechcem si ani len predstavovať, ako mohli dejiny dospieť k takému stavu), dosť prekvapení mu pripravia aj stretnutia s miestnou faunou. Podobne ako traja v člne, aj on spoznáva pravú tvár labutí. No čoskoro zistí, že vrtochy živočíchov nie sú najväčšou prekážkou k splneniu úlohy. Ľudskí obyvatelia viktoriánskeho obdobia tiež priložia ruku k dielu a ukáže sa, že aj časopriestorové kontinuum má vlastnú hlavu...
Nie, nebudete sa smiať celú knihu. Ale väčšinu času sa budete ticho pousmievať. A nemusíte mať prečítaného J. K. Jeroma, aby ste si tento román dokázali vychnutnať. No môžete si byť istí, že ak sa vám páčili Traja v člne, bude "...o psovi nehovoriac" hovoriť vaším jazykom.
P.S.: Musím si znova prečítať Troch v člne. A zohnať "Knihu posledního soudu", predchádzajúci titul, ktorý Connie Willisovej vyšiel v češtine.
