A hádam je to dobre, lebo do učebníc patria objektívne údaje. Táto kniha je utkaná z pikošiek a špekulácií, z pocitov a vzdychov. Je tam vzrušenie z nového storočia, nových obzorov, šancí, opojenie svitom rádioaktivity... Enquist si doslova vychutnáva paradox, ako ľudia nadšene vstupujú do "veku rozumu", plní emócií a starých predsudkov. Zabúdajú na (rozumnú) opatrnosť a za svoju ilúziu dokážu bojovať akýmikoľvek prostriedkami...
Do pamäti sa vryjú najmä pasáže o populárnom využití novoobjavených prvkov. Rádioaktívna vodička na vlasy, rádioaktívne hodiny, veď je to skvelé a moderné. Zamestnanci, ktorí natierali hodiny rádioaktívnou farbou a jazykom si navlhčovali štetec, zomierali jeden po druhom škaredou smrťou a keď sa niektorí z nich ozvali, označili ich za hysterikov... Mnoho rokov trvalo, kým sa tieto prípady začali posudzovať seriózne a mnoho ľudí potichu zomrelo, kým sa aspoň niektoré obete domohli spravodlivosti. Napokon, ako sa mohli báť tej úžasnej substancie? Dovtedy sa veda s podobným pôsobením nestretla, aj sama Marie Sklodowská nosila rádioaktívne vzorky vo vrecku plášťa. Nemala žiadne podozrenie - inak by tomu iste nevystavila svoju dcéru.
Na následky dlhodobého ožiarenia trpela aj hrdinka knihy Blanche, ktorá po prepustení z psychiatrickej liečebne pracovala v röntgenologickom laboratóriu, neskôr aj u Curieovcov. Túto dejovú líniu pravdepodobne dokreslil autor, v záznamoch laboratória Curieovcov sa Blanchino meno údajne nenachádza. Jednou z vecí, ktorá mi pri tejto knihe nedala pokoja, bol práve hmlistý, nevypovedaný prechod medzi faktami a fikciou. Čitateľ si v žiadnom okamihu nemôže byť istý. Autor sugestívne spriada myšlienky Blanche a zároveň ich vševedúco komentuje, pridáva detaily na zvýšenie dôveryhodnosti (dobová tlač, žiaci profesora Charcota, mihne sa aj Sigmund Freud), zverí nám dokonca paralely z vlastnej rodinnej histórie, ktoré sa už vôbec nedajú overiť... Ak chce čitateľ poznať "skutočný príbeh", musí pátrať sám.
V každom prípade, Blanchine denníky, "Knihy otázok", tvoria väčšinu príbehu. Autor snáď až príliš často pripomína, že ich písala ako ľudská troska po niekoľkých amputáciách končatín, keď dožívala v Mariinom byte. S náznakom morbídnej fascinácie opisuje oklieštenosť Blanchinho tela, alebo debnu na kolieskach, pomocou ktorej sa pohybovala po byte. Znovu a znovu konfrontuje čitateľa s jej ranami na tele i na duši, v kontraste so spomienkami na kedysi krásnu ženu, ktorá učarovala aj slávnemu profesorovi Charcotovi. Bola jeho najvernejšou pacientkou, nechala na sebe pred publikom demonštrovať fázy hystérie v bizarnej vedeckej ponáške na divadelné predstavenie. Zvláštnosť ich vzťahu ilustruje aj Blanchino uzdravenie hneď po Charcotovej smrti. Zjavne nechcela, aby ju liečil niekto iný. Bola jeho múzou aj slepou uličkou - tam, kde sa mu v prípade roztrúsenej sklerózy podarilo objaviť súvislosť medzi chorobou, neurologickými príznakmi a zmenami v nervovom tkanive, ho "hystéria" zviedla zo správnej cesty.
Pomedzi Blanchine spomienky sledujeme život Marie. Jej vedecké úspechy Blanche prechádza akoby mimochodom, o to viac sa však sústredí na osobné boje - nie vždy jednoduchý vzťah k manželovi, trúchlenie po jeho smrti, osamelosť, aj osudovú aféru so ženatým kolegom a následnú mediálnu poľovačku. Tu si človek uvedomí, že ani ďalšie storočie napriek rozsiahlym kozmetickým úpravám nezmenilo ľudskú spoločnosť v jej podstate. Muselo to byť šťavnaté sústo pre noviny, zverejnené listy, kde známa vedkyňa nalieha na milenca, aby opustil svoju manželku... Marie táto romanca takmer stála druhú Nobelovu cenu. Francúzsky národ rýchlo zabudol na všetko, čo mu dala, znova to bola len prašivá Poľka, ktorá chce odtrhnúť dobrého francúzskeho muža od rodiny. Nečudo, že musela utiecť, hľadala azyl u anglických sufražetiek... Kedykoľvek sa však vrátila do Paríža, jej bútľavou vŕbou bola Blanche. A tak, ako Blanche na sklonku života sformulovala svoju definíciu lásky, Marie s ňou ostala až do konca.
Hlavným Enquistovým odkazom ostáva fakt, že ľudia aj v novom "storočí rozumu" stoja rovnako bezradní tvárou v tvár láske či osudu, rovnako sa im podlamujú kolená pod ťarchou životných rozhodnutí. O objavoch profesora Charcota či madam Curie si môžeme prečítať v množstve publikácií z oblasti histórie vedy, ale táto kniha nám pripomína, že aj oni boli v prvom rade ľuďmi, núti nás zamyslieť sa nad tým, čím žili a ako sa mohli cítiť. Na Knihu o Blanche a Marii dokonale pasuje myšlienka, ktorej autora si už bohužiaľ nepamätám: Kým politici zneužívajú pravdivé tvrdenia, aby v konečnom dôsledku klamali, umelci používajú výmysly na vypovedanie pravdy.
