Nenávidím fyziku. Všetky tie rozmery, vzťahy, priestory a podpriestory... A nenávidím chémiu. Všetky tie vzorce... V tom aby sa boh vyznal! klial v duchu, ale veľmi si tým neuľavil - mal v úmysle použiť oveľa silnejšie slová. Keď je však niekto učňom u Stoušatého Chamdra, musí si dávať pozor dokonca aj na myšlienky. Chamdro má uši všade - reálne aj imaginárne. A tie imaginárne odpočúvajú vaše predstavy.
"Milý Ylúšik. Chémia je predsa nádherná veda. A len ten, kto jej rozumie, môže pochopiť fungovanie sveta. Tak si ešte raz dobre rozmysli: Čo je základom života?"
Nenávidím, keď ma volá Ylúšik. Som Yl. A raz budem bohom. Potom ma budú všetci oslovovať "Ó, Veľký". A stvorím si vlastný vesmír. Lepší. Nebude v ňom chémia a-
"Milý Ylúšik. Každý vesmír je zložitým komplexom javov a dejov, ktoré božstvo hodné oslovenia "Ó, Veľký" musí dokonale chápať. Ja to s tebou myslím dobre. Vidím, že máš bohatú predstavivosť, odvahu pustiť sa do nových vecí, chuť tvoriť - nie ako väčšina dnešných mladých bohov, čo by medzi sebou len bojovali a vzájomne sa okrádali o svety, ktoré dávno pred nimi stvoril niekto iný. Ak sa chceš dostať vyššie než na úroveň štvorrozmernej medúzy, nauč sa zodpovednosti. Trikrát meraj a raz tvor. Štvorrozmerná medúza v trojrozmernom vesmíre! Pozri sa, ako trpí. Ako sa na to môžeš pozerať? Radšej ju rýchlo zmaž. A potom mi povedz, čo je základom života."
"Voda?" to bol tip. Vždy lepšie ako trápne mlčanie.
"Zle. Povrchný pohľad na nižšie formy života možno vnucuje tento dojem. Ale ty musíš ísť hlbšie k podstate."
"Aha. Životná energia?"
"Počul som šuchot ťaháka za tvojím chrbtom. Nemysli si, že mať oči aj na druhej strane hlavy je až taká výhoda. Mimochodom, opäť zle. Teórie o životnej energii sú len zbožným želaním filozofov. A tí nie sú neomylní, napriek tomu, že som ich stvoril. Z ich hľadiska to azda možno nazvať pravdou, aspoň natoľko, ako sa k nej ľudská myseľ dokáže priblížiť... Ale ja som chcel počuť inú odpoveď. Skúsme ju objaviť spolu. Napoviem ti: Hľadaj prvok svojimi vlastnosťami v periodickej tabuľke jedinečný, v excitovanom stave môže na väzby poskytnúť štyri elektróny... No? Začína sa na C... No? Už som ti poradil priveľa."
"Uhlík?"
"To nám ale trvalo, Ylúšik. Úplné základy! Myslel som si, že vám v príprave venovali viac starostlivosti." Chamdro hovoril a hovoril... Malo to jednu výhodu. Vlastná reč zamestnávala všetky jeho uši, takže mohol Yl opäť raz slobodne rozmýšľať.
Kam som sa preboha dostal? Koľko eónov budem ešte musieť počúvať reči plesnivého ušatého dedka? Stále básni len o fyzike a chémii a vesmírnych zákonitostiach... Akoby pre planétu boli dôležitejšie než jeho božská podstata. To je choré. Vážne, čo môže vyrásť zo sveta, kde stechiometrické výpočty znamenajú viac ako modlenie?
Bol som hlupák, že som nepočúval Pechyu. Dobre vedela čo robí, keď sa rozhodla pre prax v Panteóne. Teraz má absolútnu moc nad nešťastnou náhodou, skoro žiadnu zodpovednosť... A so životmi smrteľníkov sa zabáva ako s lacnými hračkami. Lenže ja som si vravel: Prečo sa uspokojiť s jedinou oblasťou, keď môžem mať všetko? A nemám nič. "Do osudov smrteľníkov nesmieš priamo zasahovať, pamätaj, že boh je len stvoriteľom a prvotným hýbateľom," napodobnil Yl v duchu Chamdrov hlas.
Chamdro je tiež dobrý hlupák. Krvopotne stvorí svet, vdýchne mu život, s láskou pozoruje ako sa vyvíja a potom príde niekto silnejší a o ten svet ho jednoducho pripraví. Chamdro proti tomu neurobí nič, pretože nechce zasahovať... Prišiel takto už o milióny svetov, ale nepoučil sa. Tvrdohlavo lipne na ošúchanom učení o prvom impulze. Na prijímanie nových myšlienok je už príliš starý. A vôbec nedokáže pochopiť, že mladý boh potrebuje predovšetkým rozptýlenie a inšpiráciu, nie lekcie o vesmíre. "Smrteľníkov sme nestvorili pre vlastnú zábavu," - nie? A na čo iné?
Kým Yl slobodne uvažoval, planéta Chamdria zažívala slávne chvíle. Desiatky rokov práce vedcov a konštruktérov našli svoj zmysel v gigantickom projekte, ktorý vyvrcholil štartom vesmírnej lode Pokrok. Mala pristáť na Chamdrióne, najväčšom mesiaci Chamdrie, s cieľom preskúmať povrch telesa, predovšetkým Jaskyňu ozvien.
Let Pokroku s napätím sledovala celá planéta, dokonca aj fanatickí vyznávači Stoušatého Chamdra, ktorí boli od začiatku nekompromisnými odporcami projektu. Expedíciu do sídla svojho boha považovali za najhoršiu svätokrádež. Čakali, kedy bude náležito potrestaná a modlili sa za hriešne duše všetkých smrteľníkov.
"Ľudia! Kajajte sa! Prichádza Jeho trest - nikto neunikne!" kričali pouliční kazatelia a hŕstka vydesených veriacich sa pripravovala na koniec sveta. Väčšina obyvateľstva však pristupovala k proroctvám o strašnom treste s rezervou - v priebehu dejín sa podobných hrozieb napočúvali až-až.
"Ani nevieš, ako ma z toho bolí srdce," zveril sa Chamdro Ylovi. "Tí, čo veria, žijú v strachu a tí, čo sa neboja, neveria... Chcel som im byť dobrým bohom. Chcel som, aby ich môj obraz viedol po cestách pravdy. Ale oni... Ako sa to mohlo stať? Kde som urobil chybu?"
Tentoraz preňho Ylovi ostala iba ľútosť. Len skutočný zúfalec môže venovať toľko času úsiliu o dokonalé pochopenie vesmíru a ani po miliónoch stvorení nerozumieť, prečo je pre kňazov jednoduchšie pripísať každú víchricu, zemetrasenie či epidémiu trestajúcej božej ruke a prečo ľudia ochotne vymenia slobodu svojho ducha za pocit, že nad nimi bdie silný boh. Chamdro videl, ako sa viera v neho stáva nástrojom moci, ale ostal verný prastarému princípu a nič proti tomu neurobil. A hlboko v duši sa cítil vinný, keď držal palce ateistickému hnutiu v boji proti tým, ktorí mu denne obetovali.
"Ale nestratili cestu," povedal si Chamdro na útechu, keď sa jej nedočkal od Yla. "Veria v pravdu a to je hlavné." Načúval rachotu motorov vesmírnej lode Pokrok a hneď sa cítil lepšie.
Astronauti sa v ťažkých skafandroch predierali jedovatou atmosférou a ešte stále nemohli uveriť, že stoja vlastnými nohami na Chamdrióne. Biológ výpravy zbieral vzorky bizarnej modrozelenej huby, čo tu rástla na každom kameni a hlavou mu vírili teórie, ako môže živý organizmus úspešne čeliť takému nepriateľskému prostrediu. Musel si však dať pozor, aby príliš nezaostal za skupinou. Veliteľ, ktorý mal na mysli prvotný cieľ expedície, viedol astronautov priamo k vchodu do Jaskyne ozvien. Vedel, že naňho čaká historická úloha - oslobodiť ľudí od mýtu, čo pred stáročiami opantal myslenie celej Chamdrie a ktorý sa nikdy nepodarilo celkom vykoreniť.
Pozornosť celej planéty sa sústredila na tento jediný okamih. Všetky monitory žiarili obrazom astronautov vstupujúcich do impozantnej kamennej sály. Jaskyňa ozvien. Z reproduktorov sa ozýval hlas veliteľa expedície. Hovoril o novej ére slobody, keď zrelá spoločnosť nechá navždy za sebou bludy minulosti a vykročí ku hviezdam. O spolupráci, ktorá umožnila ľudstvu urobiť prvý krok na tej ceste a ktorá mu pomôže prekonať každú ďalšiu prekážku.
"Kde je ten boh, ktorý nás má potrestať za každý krok vpred? Kde je? Len v srdciach tých, čo nemajú dosť odvahy vziať na seba zodpovednosť života a histórie. Jaskyňa ozvien je prázdna. Nikto tu nečaká, aby nám nadiktoval ako máme žiť. O tom môžeme rozhodnúť iba my, ľudia. Zvrchovaní vládcovia nad svojím osudom."
Bola to dojímavá reč. Dokonca aj sám Chamdro sa chytil za srdce... Po chvíli Yl pochopil, že to nebolo len gesto. Chamdro zbledol a už sa nedokázal udržať na nohách.
"Čo sa s tebou deje?" spýtal sa zdesený Yl, hoci už tušil odpoveď. V jeho hlase znel náznak hystérie. Doteraz veril, že bohovia sú nesmrteľní.
Chamdro sa pomaly vytrácal, ale na jeho tvári ostával úsmev. "Odchádzam šťastný, Ylúšik. Už ma nepotrebujú. Konečne sa mi podarilo doviesť mojich ľudí k dospelosti," povedal ticho, než jeho hlas zanikol úplne.
V Jaskyni ozvien sa rozhostila čudná prázdnota. Yl otupene hľadel pred seba a márne sa snažil neprijať realitu toho, čo sa stalo. Znelo to celým jeho vedomím. Zabili ho. Tí, ktorých stvoril. Zabili ho! Pohľadom blúdil po Jaskyni a snažil sa nevnímať radosť astronautov, ktorí práve rozvinuli vlajku. Zrak mu padol na malý papierik ležiaci na zemi. Jeho nový ťahák. Obrázok štvorväzbového uhlíka a pod ním nápis: "Základ života."
Nie. Takto si vzorec pre svoj život nepredstavoval. "Nie," povedal nahlas. Už žiadne ťaháky. Plahočiť sa so stvorením, len aby sa potom stal obeťou jeho nevďačnosti? Skončiť ako Stoušatý Chamdro?
"Padnite na kolená, biedne ľudské červy!" otriasol náhle Jaskyňou hromový hlas. Astronauti strnuli uprostred pohybu a neveriacky počúvali, ako sa vracia v desiatkach ozvien.
"Padnite na kolená a proste o milosť!"
Biológ výpravy neisto pokľakol a ostatní ho chvatne nasledovali.
Autorská poznámka: Tento text patrí k najzaslúžilejším obyvateľom nostalgickej zásuvky. Jeho prvá verzia vznikla v dávnom roku 2000 ako maturitná písomná práca zo slovenského jazyka na tému "Vzorec na život sa nedá vyčítať z ťaháka."
