Zvláštnou kategóriou diskutujúcich o feminizme sú zarytí antifeministi,páni v najlepších rokoch, rozvedení alebo uprostred manželskej krízy, naktorých „zázračné slovo na f“ pôsobí ako červená zástava na býka. Spravidlavytiahnu najhoršie klišé o frustrovaných frigidných harpyách čo chcú vyvraždiťmužské pokolenie a proti nemu bojujú zápalisto a demagogicky, ako sa len dá.Tak, páni, tento článok vás nepoteší, lebo neobsahuje žiadne extrémistickévýroky, na ktoré by sa dalo útočiť. Je plný jednoduchých, umiernených,samozrejmých tvrdení, ktoré som dala dokopy len kvôli môjmu nástojčivémupocitu, že mnoho ľudí pojem feminizmus chápe ako nadávku a nie ako to, čím bymal byť. Synonymom slobody vybočiť z radu rodových stereotypov, synonymomrovnosti medzi ženami a mužmi.
To, že somfeministka, si uvedomujem už dávno. Keď som ešte ako malá od niekoho počula tieabsurdné historické príbehy – ako ženy nemohli voliť a preto sa na protestzačali priväzivať na nejaké ploty či stĺpy, skoro všetci súčasníci ichpovažovali za bláznivé hysterky – najprv sa mi vôbec nechcelo veriť, že ani niepred sto rokmi mohli byť ľudia takí hlúpi. Skúšala som si to predstaviť – hneďsom vedela, že by som sa tiež išla priviazať.
Ako dieťavychovávané uprostred prekvitajúcej socialistickej ideológie som dlho žila vpresvedčení, že „dnes“ sú už ženy dokonale rovnoprávne – a ktoré tvrdia že nie,sú len bláznivé hysterky... Až postupne som si začala všímať trhliny v obraze,spôsoby, akými sa na ne poukazuje a spôsoby, akými sa na to poukazovaniereaguje... Schizofréniu spoločnosti a iracionalitu, ktorá sa víri okoloproblému mužsko-ženských vzťahov, rovností a nerovností... „Ženy sú vovšeobecnosti horšie ako muži, slabšie, hlúpejšie, menejcenné.“ Myslela som si,že to „dnes“ už nemôže na verejnosti povedať žiaden civilizovaný tvor. Nastrednej škole som sledovala, ako to chalanisko pri diskusii chladnokrvnevyhlásil pred dievčenskými „spolukockami“ z matematickej triedy, ktoré ho voväčšine intelektuálnych aspektov predčili... Podľa spôsobu argumentácie človekjasne vidí krehkú hranicu medzi „hecovaním“ a skutočným presvedčením. Tak somsa naučila, že inteligentní ľudia nie sú uchránení od predsudkov – majú lenrafinovanejšie spôsoby, ktorými si ich odôvodňujú.
Otec mačasto presviedčal, že som múdrejšia ako väčšina mojich rovesníkov a môžemdokázať, čo len chcem... A keď sa nahneval, napríklad pri sledovaní večernéhospravodajstva a náhodou bola objektom príspevku (s ktorým nesúhlasil) žena,vykrikoval, že „všetky ženské sú slepice“... Čo si z toho mal vytiahnuť môjdospievajúci mozog? No, už som bola priveľká na to, aby som sa začala pokladaťza zástupkyňu hydiny. Tak som sa učila protirečiť autoritám. A chápať, akénerozumné je budovať sebavedomie detí na porovnávaní, že „iní“ sú horší...
O čom tenfeminizmus vlastne je a ak aj náhodou nie je, o čom by mal byť?
Rozdielymedzi mužmi a ženami existujú – to uznávajú sedliaci s rozumom aj biele pláštes doktorátom z neurovied. Existuje dokonca aj čosi ako mužský a ženský svet.Ružové hranice, za ktoré sa neodváži väčšina mužov a oceľovo modré, ktorérešpektuje väčšina žien. Táto skutočnosť sama o sebe neohrozuje slobodu arovnoprávnosť. Nebezpečné je ale tvrdiť, že tieto hranice rozdeľujú celý svet,že neexistuje všeobecne prístupné neutrálne územie, alebo klásť väčšinu moci na„modrú“ a väčšinu neplatenej práce na „ružovú“ stranu. Nebezpečné je robiť z ľudí väzňov týchtohraníc, tváriť sa že tam, kam väčšina žienz nejakého dôvodu ísť nechce, žiadna nesmie.
Som horšiažena, keď nemilujem sukne, šminky a trblietky? A dokonca ani domáce práce? Keďnehíkam nad detskými kočiarikmi? Je horší muž, keď ostane na otcovskejdovolenke a vymení na nejaký čas kariéru za plienky? Je chlapec, ktorýuprednostní spevácky zbor pred futbalom hneď „buzík“? Zaslúži si šikanovaniedievča, ktoré vybočí z radu tým, že dostáva jednotky a odmieta sa „fintiť“?
Stále majúobrovský vplyv ľudia, ktorí si myslia, že áno. Povedia: „Nech sú muži mužmi aženy ženami, nech každý pozná svoje miesto“. Ľudia s nebezpečne čiernobielymmyslením. Kedysi som verila, že už medzi tzv. slušnými a normálnymi vymizli,ale v posledných rokoch sa s ich názormi stretávam až príliš často. A kvôli nimje tu feminizmus.
Aby ukázal,že slobodný pohyb a bezvízový styk je lepší než ostnatý drôt a pohraničná strážs vlčiakmi a samopalmi. Aby ukázal rozdiel medzi tradičnými hodnotami, ktorékaždá spoločnosť potrebuje a rukojemníctvom rodových stereotypov, ktoré naopakspoločnosť brzdia. Klasický model rodiny s oteckom a mamičkou je stále najlepšísystém pre výchovu detí, ale to nemusí znamenať, že mamička perie, varí,upratuje a otecko zatiaľ s fľaškou piva pozerá televízor.
Mojesúkromné feministické víťazstvo.
Tak som sizvolila vlastnú cestu feminizmu. Svojskou verziou nedbalej elegancie somodfiltrovala prípadných záujemcov, ktorí berú ženu ako reprezentačný artikel asústredila sa na tých, ktorí počúvajú, čo hovorím. Vybrala som si manžela,ktorý vie byť rytierom v jasnej zbroji, ale vie aj umyť riad. Vie si stáť zasvojím názorom, ale vie aj porozumieť druhým. Nebojí sa povedať „Milujem ťa,“ anebojí sa plakať, keď je smutný (hoci väčšinu času robím všetko pre to, aby sasmial). A viem, že so mnou dokáže vychovávať deti tak, aby mali rozum aj srdcena správnom mieste.
P.S.: Osud mužského pokolenia je v rukách žien. Kto inýrozhoduje o tom, ktorí muži budú mať deti a ktorí ostanú „na ocot“? Buďtenáročné a generácie dcér sa vám poďakujú... ;-)
