Bolo pekne a víkend sa niesol v duchu "Bratislavy pre všetkých" - magistrát robil možné aj nemožné, aby prilákal ľudí na svoje podujatia. Predsa sa však našli osoby chladné voči týmto lákadlám. A dokázali vytvoriť tradične príjemnú conovú atmosféru, takže návštevníci neľutovali cenu vstupeniek a ochotne pred jarným slniečkom zaliezli do tried, kde čelili prednáškam na fantastické či historické témy, zúčastňovali sa workshopov, sledovali staré či nové fantastické filmy, hrali hry pre dospelé deti, alebo diskutovali s priateľmi, ktorých nevideli od najbližšieho conu.
Na svoje si prišli fanúšikovia vymyslených svetov od Tolkienovej Stredozeme až po vesmírnu stanicu Babylon 5. Slavconíci však neostali nič dlžní ani starej osvedčenej realite - mozaika prednášok pokrývala najrôznejšie obdobia histórie. Záujemcovia mali šancu dozvedieť sa čo-to o slovanských remeslách, viere a predstavách slovanov o stvorení sveta, o živote v stredoveku, križiackych výpravách, asasínoch, o brušných tancoch, či o smrti M.R. Štefánika. To všetko z čírej zvedavosti - alebo pod zámienkou vybudovania vierohodnej fikcie vo fantasy či pri hrách na hrdinov. Možností sa núkalo veľa - najťažšie bolo ako vždy rozhodovanie. A tak som väčšinu času preflákala v čajovni nezáväznou konverzáciou a pretekmi korytnačiek (mám na mysli tú doskovú hru - hoci čím som staršia, tým ľahšie sa identifikujem s jej hrdinkami). Popri tomto náročnom programe som stihla navštíviť len pár prednášok. V piatok večer som z práce zbehla podporiť Martina Králika a jeho "Mám poviedku - čo s ňou?", hoci rady v tomto smere nepotrebujem (momentálne nespĺňam prvú časť výroku "Mám poviedku"). Aspoň sme sa z radov nepočetného publika dozvedeli, že minuloročný literárny workshop na Istrocone mal zmysel a ak nás zúfalí mladí autori nezastavia, budeme v septembri pokračovať. Miloš Ferko vo svojej nedeľnej prednáške zmapoval zradné územie medzi fantasy a historickým románom a potvrdil ošúchanú múdrosť, že to najzaujímavejšie sa odohráva kdesi na hranici. Lívia Hlavačková začala tam, kde iní končia a zasvätene opísala, čo a ako sa deje s telom človeka po prekročení tej poslednej hranice - smrti. Rozprávačská hviezda českých aj slovenských conov Františka Vrbenská poslucháčom priblížila komplikované aspekty partnerského spolužitia ľudí a bytostí neľudských.
Osoby unavené nasávaním (informácií, čajov, piva alebo kvasu) mohli vysedávanie v triedach vymeniť za pobyt na čerstvom vzduchu a sledovať kratochvíľne predstavenia, lukostrelcov, ohňovú show, či rozvibrovať ušné bubienky na koncerte Vrbovských vŕb.
Hneď po rozhodovaní sú druhou najťažšou vecou na conoch rána (v mojom prípade okolo 11.00). A po nich lúčenie, pretože dobrého conu človek nemá nikdy dosť. Keď sme v nedeľu v podvečer ako jedni z posledných návštevníkov Slavconu dopozerali legendárny sovietsky film Človek obojživelník (1962), okolité triedy už hrmotali reorganizačným úsilím usporiadateľov. Chvíľu sme s nimi posúvali lavice a vykladali stoličky. A ticho obdivovali to množstvo neplatenej práce, ktorú museli urobiť, aby sme mohli stráviť víkend s priateľmi a kopou neobyčajných myšlienok. Ďakujeme.
Na záver si nemôžem odpustiť smutné P.S.:
Pocit z príjemne prežitého času na Slavcone mi kalí len jedna skutočnosť - že tu o ňom nikto nepíše. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že Riddick, ktorá tradične informovala o fantastických akciách, už na SME nevypustí ani správičku. Dokonca aj tu, vo zvláštnom blogovom svete, vychádzajú na zmar dobré veci. Nikdy by som neverila, že kvalitne rozbehnutý blog Anety "Riddick" Čižmárikovej opustí stránky SME tak náhle kvôli prkotine, akou je tučné písmo v perexe. No, vlastne pravý dôvod bol, že na pohľad smiešny problém s ňou admin nedokázal vyriešiť rozumne a po ľudsky. Disciplína musí byť. Škoda, že vykladači pravidiel tentoraz nepostrehli rozdiel medzi literou a duchom kódexu.
