Naťukali pár čísel a ukázali nám displej so sumou na kontrolu. Celé to netrvalo dlhšie ako pol minúty.
Trh v Helsinkách sa nám zdal rovnako pokojný a pohodový, ako celý zvyšok mesta. Vkusné miestne výrobky a kopa zeleniny. Končí sa sezóna, o pár týždňov sa už nebude dať predávať vonku. Nezdalo sa však, že to bol dôvod pre ochotu a pohotovosť trhovníkov. Platby kartou nás naozaj prekvapili. Bolo jedno, aká bola suma, dalo sa to všade. Nenakupovali sme v každom z asi tridsiatich stánkov, no pri tých desiatich, kde sme sa pristavili, to bolo úplne automatické. Tak, ako pri kúpe lístkov na prehliadku mesta a v taxíku.
Spomenula som si pri tom na niektoré naše predavačky – „iba od istej sumy!“ Na reštaurácie u nás, kde to nejde vôbec. A napríklad aj to, že terminály na Slovensku neexistujú ani pri platení pokuty za rýchlosť policajtom, hoci to minister sľuboval už pred rokmi.
21. storočie, samozrejmé aj v najmenšom stánku trhu v Helsinkách, k nám stále v plnej sile nedorazilo. Ktovie, kedy sa to podarí. Snáď nebudeme poslednou krajinou v Európe.
