Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Dnes si, prosím, naštudujte tému: Fašizmus v Taliansku - posielam v prílohe poznámky aj prezentáciu. Pripravte sa, aby sme sa na najbližšej online hodine mohli o tom porozprávať a tak prejsť spoločne na diktatúru v Nemecku :)
Prvých dvesto metrov bežím ulicou a potom vkĺznem do lesíka. Prvé kroky vždy trochu bolia. To sa rozbehne, opakujem si. Niekedy áno. Ale občas aj nie.
Každý darca krvi je hrdina – hovorí kávomat na transfúznej stanici. Necítim sa ako hrdina. Ale ak sa naše šťastie meria užitočnosťou, tak už od pol deviatej je dnes dobrý deň.
Klikám na edupage. Jedna z posledných stránok, ku ktorej sa odhodlávam. Som stratená. Nechápem, ako sa na nej deti bez problémov orientujú. Ale zdá sa, že som jediná, čo má problém. Učiteľky píšu, deti odpovedajú. Uf. Dobre je.
„Naša škola má lepšie ihrisko.“ „To teda nemá. Na našom sú naťahané aj čiary na dopravnú výchovu.“ „To máme aj my, a ešte tam máme parkúrovú časť!“ „Lenže nemáte kolotoč.“ „Zato máme atletický ovál.“
Najprv prišla esemeska, že bude priateľský rodičovsko – detský turnaj. Potom druhá, že ranný tréning detí sa ruší a namiesto neho môžu prísť potrénovať dospelí. O šiestej v bazéne. Vtedy som pochopila, že nebude len tak.
Nastaviť paličky, napiť sa. Úvodná fotka. Sedem ráno, na Dukle je príjemne sviežo. Smerom k Svidníku sa dlho ide viac menej dolu kopcom. Po ceste tanky a delá, v krásnych kontrastoch s množstvom krížikov. Kilometre pribúdajú.
Behom je kilometer 550, niekedy 570 krokov. Chôdzou je to 700. Viem to, mám to mnohonásobne odpočítané.
Vraj sa sny majú plniť. No. Možno nie všetky. Po prvý raz som ich začala mať ako študentka žurnalistiky.
Ak idem zavčasu spať, stane sa, že sa zobudím ešte pred prvým tónom budíka. Na kôpke pripravené bežecké veci, tenisky pri botníku. Odomknem ticho, aby som nezobudila zvyšok rodiny. Dva (kiežby tri) krát v týždni sa to dá.
Pri jednom stánku sme platili 8 eur pri druhom 10. „Dá sa aj kartou?“ „Samozrejme.“ Predavači, jeden očividne bývalý rybár, s rukami plnými jaziev a druhý miestny umelec, vytiahli terminály.
Máme bohaté mestá plné bohatých ľudí. Inak si to neviem vysvetliť. Nič nie je dôležitejšie, než aby sme mali kam chodiť nakupovať. Tak to podľa výstavby v posledných rokoch vyzerá v mojom okolí.
„Poď, poď, paráda!“ Pri ceste staršia pani s dvoma školákmi, plné ruky pohárikov, podávajú ich bežcom, čo sa pred ich domov objavili za zákrutou. Dedinky na Liptove od Jasnej smerom k Šturcu mali v sobotu pohotovosť.
A ešte aj klamú! Vykríkla som nahlas počúvajúc vrajužniepremiéra, keď oznamoval skvelú správu o tom, že od roku 2019 nebudem musieť deťom platiť za obedy. Akože? Tvrdí, že máme dobré verejné financie?
„Z jednej výplaty sa ťažko vyžije,“ povedala a ja som prikývla. Tiež nepracujem osem hodín denne päť dní v týždni, potrebujem každé euro navyše za príležitostnú druhú prácu. „A čo okrem práce robíte?“, opýtala som sa. „Upratujem.
Možno si myslia, že som sliedič. Alebo architektka či hľadačka pekných nehnuteľností. Keď s vyvrátenou hlavou stojím sama alebo iným ukazujem okná a balkón na treťom poschodí rohového domu a snažím sa potlačiť slzy.
Tam vpredu, to je Katka a Peťo. Dvaja ľudia, ktorí pred týždňom pozvali ľudí na námestia. Dnes tie desaťtisíce pozdravili z tribúny držiac sa za ruky.
Mala som necelých sedemnásť a v hlave kadečo. Kopu plánov a pocit, že mi patrí svet a nestratím sa v ňom. Čas som delila medzi školu, priateľov a frajera. A zrazu dostali večery strávené s našimi pri správach iný rozmer.
„To je super, že robíš PR. Ale musí byť niekedy náročné rozlíšiť propagáciu a propagandu, nie?“ Napísal mi v maili kamarát, s ktorým sme sa našli po rokoch.
Nehovorí sa často pekne o štátnych inštitúciách. Väčšinou nie je dôvod. Ale, komu česť, tomu česť, pastierovi trúba, hovorieval kolega. Tentoraz ma štátna inštitúcia milo prekvapila. Hoci – možno to nie je v úradoch, ale v ľuďoch.
