Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
„Máte čas?“ „Ani nie. O pol hodiny sa mi začína stretnutie dvadsaťpäť rokov od maturity.“ Odpovedala som asi dvadsaťročnej dievčine. Och,od jej maturity uplynula chvíľka, musí vo mne vidieť úplnú staruchu. A potom som ich zbadala.
Deti hlboko dýchajú. Hlboko spia, spoločné prázdniny v tábore majú dlhé noci. Ticho sa oblečiem a obujem tenisky. O trištvrte hodiny som späť, poviem pošepky vo dverách, viac pre seba než pre nich.
Usmiala som sa, aj keď vo mne vrelo. Ofučaná predavačka blokovala tovar tak rýchlo, že sa kopil na mojej strane a aj keď som sa snažila, nestíhala som ho ukladať. Dva razy som ju požiadala o spomalenie. Zbytočne.
Dve minúty do štartu. Do uší si vkladám slúchadlá. Vraj hlúposť. Mne dnes pomôžu menej myslieť na únavu. Počúvam strhujúci príbeh. Možno si časť nebudem pamätať. Tak si to pustím zas. Pusu deťom za plotom. Narovnať sa, nádych.
Nie je dôležité koľko, ale ako. Nie ako dlho spolu sme, ale aký ten spoločný čas je. Jedna z vecí, nad ktorými odkedy mám deti, veľa rozmýšľam.
Už po piaty raz držím sojke vlasy a o dlaň si opieram jej čelo. Kŕče jej otriasajú malými ramenami, žalúdok sa búri. Už v ňom nič nemá, ale telo si robí svoje. Zlá noc.
Pozerala sa z okna a zbadala ho už z diaľky. Nemohla si ho pomýliť. Obrovský oranžový bod sa posúval energicky po chodníku smerom domov.
„Jéj, ste milá, ďakujem. Nemyslel som si, že mi zastaví žena.“ „Čoby nie. Sama som veľa stopovala. Mám čo vracať.“ Mladíka som naložila pri Brne. Meral cestu, ktorou som rovnako jazdievala celé roky.
Jamu treba vykopať asi pol metra hlbokú. No, možno ešte trochu viac. Radšej užšiu, pol metra v priemere stačí. Dobre rozkúriť oheň a urobiť poriadnu pahrebu. Do nej naklásť kamene, ale nie z potoka.
„Mami, a o čom bola tá včerajšia dospelácka hra?“ Chvíľu mi trvá, kým odpoviem. „Rozprávali sme sa. Spomínali na detstvo.“ „No určite,“ neverí mi zbojník. „A prečo potom skoro všetci plakali?“
Zabudla som si slúchadlá. Do hája. Čo už. Pobežím v tichu. Pred štartom sa vlní zástup asi dvoch stoviek ľudí so svalnatými lýtkami. Poskakujú, zahrievajú sa. Prichádza prvá vlna adrenalínu. Viem, že ich bude ešte pár. „Nechce mi lokalizovať," sťažuje sa svalovec vedľa mňa. Hrá sa s prístrojom na zápästí, pobeží na čas. Možno aj ja. Vlani som deväť kilometrov skúsila po prvý raz v živote. Dnes zvládam oveľa viac, toto by som mala bez problémov. Ale nevyťahuj sa príliš, ozve sa vo mne okamžite pokora k športu. Veľmi dobre viem, že sú dobré a zlé dni. Ale dnes som vyspatá a nohy mám ľahké. Je krásne teplo a nie horúco. Z ľudí spred štartovej čiary aj z okrajov trate ide kopa energie. Nebojím sa. Teším. Štart!
„Na čo tam, mami, máme ti veci?," ukazuje Matúš do vrchnej police v kuchyni. Ledva tam dovidí, je vysoko. Nikdy do nej nesiaham, tie veci nevyťahujem. Ale preč ich tiež nedám.
„A o čom je táto?“, podáva mi Matúš malú knižku zabalenú v žltom ohmatanom papieri. Neviem, pozrieme. Rada listujem v starých knihách. Stránky majú príjemný suchý zvuk, občas z ich vypadnú zabudnuté lístočky a všetky voňajú rokmi. Roztvorím ju, prelistujem a prídem na prvú stránku - áno, vyzerá a znie krásne. Starý zákon, poriadne dávne vydanie. Ale... Niečo tu nesedí. Nie je cítiť kadidlom ani dávnou tlačiarňou, a rozhodne tiež nie suchým zatuchnutým papierom. Vonia... ako hašlerky. „Mami...“ „Počkaj, Matúško. Dám ti ju o chvíľu.“ Tvárim sa, že v nej niečo hľadám a dieťa našťastie odbieha.
Obyčajná domáca práca. A taká intímna. Nikdy mi tak nepripadala. Až teraz. Malí sa zajtra vracajú z kúpeľov. Týždeň som ich nevidela. Bol to týždeň slobody, pokoja a pohody, ale... Už sa ich neviem dočkať. Prezlečiem postele, nech majú prvú noc po dlhom čase doma voňavú.
Teta Ruženka nevidela. Mala chorú nohu a už nevedela chodiť bez pomoci. Maličká, trochu zhrbená, s priesvitnou tvárou starých ľudí. Mala jemné ruky, keď sa ma chytila bolo to ako dotyk motýľa. Teta Ruženka bola prastará teta dávneho priateľa mojej sestry. Do 99 rokov žila sama vo vlastnom byte, keď mala sto, presťahovala sa do penziónu.
V tomto dome stojí všetko na hlave a gravitácia získa nový rozmer - sľubuje tabuľka na plote pri dome. A nie je to planý sľub. Všetci v Zakopanom vedia, kde stojí na svojej hlave. Ukazovatele nenájdete, ale ľudia poradili. Zvonku vyzerá ako by ho nejaký obor vytrhol zo zeme len tak obrátil na komín.
Roky som chodila okolo. A roky si vravela - prečo nemôžem dnu? Ako napríklad v Prahe, kde sa do starých synagóg môže pozrieť hocikto. Nie som židovka, ale rada by som videla, ako synagóga vyzerá a skúsila posedieť, nechať na seba padať atmosféru. Bratislavská synagóga však ostávala zavretá, tajomná, chladná, nedostupná. Ale toto je už fotka zvnútra. A urobila som ju ja. Včera. Niečo sa zmenilo.
Čo je trestnoprávna zodpovednosť? A čo z nej vyplýva? A čo hrozí plnoletým na rozdiel od mladistvých? Viete? Neviem, či by som ja vedela odpovedať tak, aby právnik nekrútil nosom. A som si istá, že keď som mala šestnásť, nevedela by som určite.
Väčšinou keď prídem domov, už sa len smejem. Stresu bolo v práci dosť, doma už ho nechcem. Ale včera som plakala. „Maminka! Aha! Toto sme dostali od tety Zuzky!“ Deti mali narodeniny, ale akosi mi nedochádzalo ako a prečo a kedy a vôbec. Hľadela som na malé knižočky a vzala do ruky priania.
„Slá-vi-a! Slá-vi-a!" Hala buráca, ohlušujú ju asi dve stovky fanúšikov v bielych dresoch. Posledný set. Svidník vedie o dva body. Vyrovnané! Pri podaní je chvíľku úplné ticho. Prihrávka ide mimo! Zasa burácanie. 9:9. Ohromný krik. 13:13! Do posledných sekúnd je to vyrovnané! „Slá-vi-a! Slá-vi-a!" Kričia fanúšikovia do oddychového času. Veria svojim, tešia sa z peknej hry. Bratislavčania majú na čiernych dresoch zlaté nápisy, nafúkané, vravíme si s kamarátmi. Kričíme to na seba a nepočujeme vlastné slová.
