Ideme. Prvý kilometer vedie nepríjemným povrchom štadiónu. Dráha je pre kone, niečo medzi pilinami, nadrveným papierom a pieskom. Ale ešte len začíname, ide to. Predbiehajú ma rýchlejší a tí, čo si dnes vybrali tretinovú vzdialenosť. Nechávam ich. Ale verím, že aj za mnou ešte snáď niekto je. Nie je príjemné byť od začiatku posledná.
Druhý kilometer krásne tienistým vetrolamom, kroky strihajú cestu z drobných kamienkov a myslím na pána, ktorého som na štarte videla bosého. Ani horúci asfalt o chvíľu ho nepoteší. Vbiehame do mesta. Kostol odbíja desiatu, schádzajú sa ľudia – dnes majú tretiaci prvé sväté prijímanie. Spotenci a princeznovské šaty, pekný kontrast. Zdravím známych.
Tretí kilometer, časť tieňom a časť po fakt horúcom slnku. Nebežím rýchlo, ani nechcem. Vbiehame cez hlavnú do dlhej aleje. Stromy v nej sadili talianski zajatci počas prvej svetovej. Robia ulicu prekrásnou. Vedie k mestskému parku, tam sa otočíme a bežíme späť. Asi v polovici ulice hrá z odstaveného auta a na plné pecky hudba. Príjemné, rytmus dodá nohám tempo. Presné načasovanie. Oproti začínam stretať tých najrýchlejších. Už teraz majú na mňa náskok dva kilometre. Nech.
Štvrtý a piaty, parkom. Máva mi učiteľka mojich detí, povzbudzujú priatelia s bábätkom, ale aj celkom cudzí ľudia. Poď, vravím nohám. Vydržte, prosím pľúca. Popraskané pery pripomínajú, že som málo pila. Odteraz si dovolím po každom kilometri pár krokov kráčať. Spomalia, ale hlave robia dobre.
Šiesty. Vybieham z aleje – a oproti míňam pani, ktorá je asi posledná. O dosť kyprejšia než ja, teraz som o dva kilometre rýchlejšia od nej, ale beží. Usmieva sa a ja jej mávam. „Poďte! Super!“
Siedmy a ôsmy. Splynú. Už len kúsok, vravím si a hľadám paralelu na svojej tréningovej trase. Na okrajoch cesty ľudia, mávajú a kričia, že sme výborní, niektorí nám podávajú vodu. Predbieham dievčinu v bielom. Neverím. Nechcela som, v duchu sa jej ospravedlňujem. Je to ťažké, takto pred cieľom strácame paru mnohí.
Deviaty trochu spomaľujem. Už len kúsok, viem. Ale aj to, že ten záverečný kilometer bude najťažší.
Aj je. Trasa vedie zas na štadión. Ovál s nechutným povrchom nemá konca. Slnko páli, je takmer poludnie. Kurník. V duchu kričím na nohy, už sa im vôbec nechce. Pol kilometra pred cieľom ma čakajú moji. Pridáva sa ku mne Julka, predpoludním odbehla svoju osemstovku. „Mojka, nemôžem sa s tebou rozprávať.“ „Nemusíš, mami. Ja ťa povzbudzujem. Už si skoro tam!“ Pri mojom prvom dlhšom behu pred rokmi plakala. Bála sa, že nedobehnem. Teraz kluše vedľa a už vie, že to nejako zvládnem. „Tak poď mami, pozri, už len dve zákruty. Aha, tam to už je!“ Cieľ na dohľad. Dá sa pridať? Dá? Dá. Predlžujem krok. Neviem vlastne prečo. Ale dá sa, tak pridávam. Už tam budem! Cieľ!
Nie som žiaden extra bežec. Snažím sa vybehnúť trikrát v týždni, a nie desať jedenásť, ako kedysi. Skôr sedem plus. Ani dnes som neprekročila svoju klasickú rýchlosť deväť za hodinu. Ale ani pomalšia som nebola. Užívam si návaly endorfínov na tribúne, keď dobieha pán o dobrých tridsať rokov starší, než ja. A dvojica dám XXL. A potom, konečne, posledná pani z parku. Tlieskam. Tak, ako som tlieskala dievčatku s downovým syndrómom, keď preťalo cieľ po jeden a pol kilometri.
Tak zas o rok, na našom mestskom okruhu. A dovtedy si s niektorými bežcami zamávam – ráno, večer, pri Dunaji, v poli. Vieme o sebe. A vieme o svojom behu - čo nás bez stojí – silu, čas, pohodlie. Aj čo nám dáva. Toho je oveľa viac. Beh je skvelý. Bez hraníc. Jediné si dávame my sami.
http://www.pomlerun.sk/
