Je sedem ráno a budík zvonil pred chvíľou. V inom čase by som teraz dokončila raňajky a desiate a budila deti. V gala a pripravená do práce. Nie je však iný čas. Deti si raňajky urobia sami, keď pohodlne neskôr vstanú. Do práce mi stačí vyraziť neskôr. A tak som ráno vyhrala pre seba. Nie každý deň sa dá, ale tri razy v týždni vybieham isto. Počas korony som pohodlne vkĺzla do rutiny, ktorá sa zvyčajné roky darila iba cez prázdniny. Hoci občas viac, než ranný beh je to „skorobeh“.
Hlava vie, že je skvelé začať deň pohybom. Že telo sa zahreje, preberie a nabije endorfínmi. Že dobrý pocit vydrží a povzbudí. Lenže telo protestuje. Nohy sa vzpierajú, dych nestačí. Ešte stále si mohla ostať ležať na gauči, si hrdinka, snaží sa moje pozitívne ja prehlušiť zrýchlený tep. Pomaly, občas krokom a nie behom, ale hýbeš sa, snažím sa samú seba povzbudiť. Priznaj si, prečo behávaš tam, kde nikoho nestretneš – aby si nebola na hanbu aká si pomalá, odpovedá znižovač sebavedomia. Tak ale, päť kilometrov? To hocijako zvládneš, vadí sa s ním hlas hecovač. Ak by si ostala v posteli, pred prácou by si si prečítala noviny, nedá sa lenivec. Kuš, to stihnem neskôr a ak aj nie, svet nespadne, nedá sa prvý hlas. Aj tak to nie je nejaký super výkon, veď sotva odlepíš nohy od zeme, kedysi si behávala dvakrát toľko, vracia mu druhý. Vydrž, zas to bude viac, nedá sa povzbudzovač. No a tak sa zabávajú, ani neviem, ako mám polovicu za sebou. Pekná fotka na otočke a už to ide z kopca.
Teším sa na rána, keď sa svet unormálni. Keď zas bude škola a dni budú mäť väčší systém. Zatiaľ však každé ráno, keď sa neponáhľam, beriem ako dar. A bol by hriech ten dar nevyužiť.
