Najdôležitejšie bolo to, čo sa odohrávalo medzi riadkami a nezáležalo na tom, čo vytvárame. Všetko, na čo siahli, robili dôkladne, babička aj prababička. A tak to odovzdali to aj nám.
Až neskoro mi došlo, koľko veľa toho ostalo, koľko som sa babičiek nestihla opýtať. Neviem, ako prababička dokázala vytiahnuť štrúdľové cesto do priesvitna na celý stôl, aby sa pritom nepotrhalo. Chýba mi jej návod na pletené ponožky, tak, že vždy presne sadli na absolútne odlišné veľkosti – tie moje sa niekedy tak nejako netrafia. Babička ma nestihla naučiť šiť. Nestihla mi povedať o umení všetko, čo vedela, ani dokonale poznať historické hudobné štýly.
Niečo sme nestihli a na niečo som sa opýtať aj bála. Napríklad na to, prečo im to s dedkom nevyšlo. A teda ani na to, ako sa zoznámili. Ako sa spamätávali zo zničeného bytu po vojne aj zo zhabania podniku pár rokov po nej. Boli to ťažké témy, boľavé, spoločný čas sme šetrili na príjemnejšie. A tak na ne nikdy nedošlo. Ale vďaka tomu si môžem vymýšľať vlastné príbehy.
Žiadna z nás nemyslela to, že príde čas, keď sa deravé ponožky budú vyhadzovať, roztrhané kolená sa stanú módnymi a bábovka z obchodu bude taká lacná, že sa doma možno ani neoplatí ju piecť. Ale našťastie, babičky ma to neučili ma to len pre to, aby som vedela. Krásny bol hlavne náš spoločný čas, učenie sa dialo popri tom. A nad všetkými drobnými zručnosťami stálo naučiť ma vážiť si veci, myslieť na detaily a byť trpezlivá. Málokto to dokázal učiť tak pekne, ako ony. Bola to krásna cesta, bez fráz a poúčania.
Na veľa som sa spýtať nestihla. Ale som vďačná, že sa dodnes mám koho opýtať aspoň v duchu - boli by ste spokojné? Krásne sú dni, keď som si úprimne schopná odpovedať – snáď áno.
