„Kam chceš ísť s mokrou hlavou?“, zastavízbojníka tato pred odchodom za novými teniskami. Posadím teda syna do kúpeľne s fénom. Po piatich minútach stále sedí, v jednej ruke fén a v druhej telefón, fúka si tenký prameň vlasov, úplne nešikovne. „Matúško. Takto sa to nerobí.“ Beriem do ruky fén a pomáham mu vlasy vysušiť. Rátam som si v duchu sekundy a užívam si, že mu môžem prehrabávať hustú hrivu, že je tak blízko. A želám som si, aby tie vlasy boli mokré a ešte veľmi dlho. Taká hlúposť. Sušenie vlasov. Najkrajších päť minút týždňa.
„Pozri, mami, aké má Viki fotky. A aha, mne sa tiež podarili.“ Dcéra sa skloní ku mne a roluje displej mobilu. Jemne vonia, vlastne stále. Keď ju objímam ráno, tesne pred tým si ošetrila tvár v boji proti kvitnúcej puberte. Podvečer je vyšampónovaná po vodnopólovom tréningu. Je drobná, ale nie krehká. Samý sval a stelesnená vôňa. Už skoro mladá dáma. Každé ráno čakám, či ma požiada, aby som jej zaplietla vlasy. Trvá to, kým to dokončím. Som tak blízko, ako len môžem. Dotýkam sa jej, rozprávame sa. O ničom a o všetkom. Púšťa mi pesničky, spieva si pritom. Čaká ju škola, ale je bez starostí. Dievčatko, čistá duša. Krása. Cítim, ako prestáva byť dcérou a stáva sa mladou ženou. Ešte pár rokov bude viac drobka ako dievčina. Ale naozaj to bude už len chvíľka. Túžim ju predĺžiť do nepamäti.
Mám deti a nemám. Sú moje, ale sú hlavne svoje. Som šťastná, keď vidím, aké sú skvelé a aké sú čím ďalej tým viac samostatné. Zodpovedné, šikovné, múdre, poctivé. Som svedkom ich života a budem už len vzdialenejším. Som šťastná, že môžem byť. A vďačná, veľmi vďačná. Univerzum ma obdarovalo dvoma zázrakmi, ktoré môžem sprevádzať a byť im blízko. Dnes a denne si uvedomujem, že je to viac, ako som si kedy mohla želať.
