Fanúšikovia ako by nepoznali únavu. Každých sto metrov pohár vody, kúsok banánu, polievacia hadica. V takmer tridsiatich stupňoch a po kilometroch v nohách bežcom dobre padlo všetko.
Pot ti pristane! Vydrž – a potom pridaj! Už len kúsok! Nohy prekračovali nápisy na cestách a chodníkoch. Boli pre všetkých, boli pre každého jedného. Tak ako povzbudzovanie z áut a fľaše s vodou, ktoré dával každý každému. Posádky neťahali zďaleka len „svoje“ tímy. Zdravili sme sa vzájomne na kontrolách, ukazovali si cestu, ovievali sa, chválili výkony. Nielen ten individuálny bol fajn. Ale aj poskladané dokopy všetky v tíme a všetky v ostatných tímoch tiež. Skúsenejší pridávali, čo už poznajú – nováčikovia vedeli, že zle im nikto nepovie. Niektorí rátali sekundy a iní boli radi, že dobehli. Niektorí jedli párky, druhí super špeci pripravené gély a ionťáky. S drahými rátačmi krokov, rýchlosti, tepu – ale aj v bavlnených tričkách a riadne vybehaných teniskách.
„Už len sto metrov a máš hotovo!“, volal z megafónu dvadsiatnik v Hronskej Dúbrave na pána v rokoch so strýkovským bruškom „Čoby, ešte jednu rundu, ja som ultra,“ zavolal mu bežec ako odpoveď a ukázal päty. „Počuli ste, chlapi? Že ultra. Ja sotva stojím.“ Utlráci prebehli 345 kilometrov v šiestich ľuďoch, dokopy každý asi 60 kilometrov. Aj v tímoch, kde bolo 12 ľudí, to vyšlo tak, že jeden človek ubehol za 24 hodín trikrát priemerne 10 kilometrov. Začínalo sa v Jasnej v sobotu ráno, posledné štafety dobiehali na dunajské nábrežie v nedeľu večer. V tatranských kopcoch, ulicami miest, aj medzi rozpálenou kukuricou a po hrádzi na Žitnom ostrove. V tom lepšom prípade s pár hodinami spánku, často len krátkym zdriemnutím si na karimatke na parkovisku.
Nielen bežci a posádky – aj vodiči áut sa k sebe správali ohľaduplne. Desiatky vanov veľmi rýchlo plnili parkoviská, ale vždy sme sa vošli. Tu zastaň, pozor na ľudí, brzdi. Vnímaví k okoliu, predvídajúc kroky vodičov aj peších.
Viem, že život nie sú bežecké preteky. Je mi jasné, že aj medzi bežcami je všelikto. Viem, že holdovanie športu nezaručuje kvality človeka a rovný charakter s dobrou povahou. Viem to. Stráviť víkend v spoločnosti stoviek ľudí v prepotených tričkách bol zážitok. Aj preto, že nebola podstatná politická príslušnosť, koľko má človek peňazí, či je hádavý, záletník, puntičkár, direktívny alebo flákač – nič z toho zjavné nebolo. Boli len viditeľné svaly, pot a unavené úsmevy a neviditeľné odhodlanie. A stovky kilometrov tréningu a húževnatosť.
Ak dnes stretnete človeka, ktorý čudne kríva, hrbí sa, aj na prvé poschodie sa odvezie výťahom a pritom sa jemne usmieva – veľmi pravdepodobne to je jeden z bežcov, ktorí cez víkend prekonali vzdialenosť od Tatier k Dunaju. Všetkým z nich palec hore. Dokázali to, čo sa iným nedarí. Spojiť úžasne krásnu krajinu svojím nasadením, priateľstvom a tímovosťou.
