Vysoký chalan so vzhľadom kňaza a poľským nápisom na tričku. Raňajky dostal o niečo neskôr ako ja. Nakoniec som sa neopýtala. Ale odkývla mu na pozdrav predtým, než som s batohom na pleciach vykročila do ďalších kilometrov. Pôjdem sama. Tak ako v predošlé dni.
Vyčistiť si hlavu. Ponamáhať svaly. Ukázať samej sebe, že mám tú silu a vytrvalosť. Oddýchnuť si od sveta. Pre toto som si vymyslela putovanie. Odviezla som sa autobusom na prvý štart, ponaprávala batoh a vyšliapla. Prvé kilometre môj vnútorný hlas spieval pesničku. Po troch hodinách sa zmenila na stále sa opakujúce dva verše. Do uší som si pustila knihu. Predtým prečítanú, takže sa stala skôr spoločníkom, než strhujúcim odreagovaním. Ale tak som to chcela. Cez kopce a chvíľu po rovine, zas kopce a pokosené lúky... ten deň sa narátal na vyše tridsať kilometrov. Keď som si večer líhala, pálili ma otlaky a príšerne boleli bedrá a nechcela som si predstaviť ráno.
Je neuveriteľné ako sa telo dokáže cez noc spamätať. Dosť na to, aby zas vykročilo. Tentoraz som nemusela ako ostriež striehnuť na každú značku, cestu som poznala. Druhý deň niečo cez dvadsať kilometrov, ale riadnych. Ako čerešnička strmý finiš hore vysokou horou. O to viac chutila kapustnica na chate. Bolesť v bedrách prekryla tá v lýtkach. Únava ma zlomila už v podvečer, prespala som takmer 11 hodín.
Ráno ma teda zastihlo skoro. Držala som v ruke ceruzku na oči a zaváhala. Ale kde je napísané, že líčenie k putovaniu nepatrí? Namaľovala som sa a do uší votkla náušnice. Na plecia vyložila batoh o pár kíl pitia ľahší, ale stále ťažký ako peklo. Za oknom boli oblaky a v predpovedi, že o hodinu sa rozprší. Poď, predbehni kvapky. V pláne zas asi tridsať, uvidíme, povzbudzovala som doštípané a odreté nohy. A potom len cesty, lesy, lúky, mapa, značky a ja. Trochu sa to predĺžilo, som blúdivec, ale došla som.
Tam, kam som sa rozhodla len ja, preto, že som si to sama vybrala. Takýchto kombinácií pracujúca vydatá mama dvoch detí veľa nezažíva. Za tri dni vyše osemdesiat kilometrov, pár navyše ešte zo dňa predtým. Som hrdá. Som silná. Spokojná a šťastná. Nevyriešila som všetky otázky, ktoré ma trápili. Je ich asi priveľa. Bolo aj pár sĺz, aj nadávok. Nevadí. Zvládla som to.
Kedy ideš zas, spýtal sa ma v sobotu v noci muž. Neviem. Sama v tichu a pred sebou stužku z cesty, dlhé kilometre a v hlave kniha alebo len ja. Neskutočný čas. Neviem, kedy nabudúce. Ale isto ešte na jeseň.
